Sú pre nás hateri prekliatím alebo požehnaním?
Lifestyle
Keby som veľmi chcela týchto ľudí ospravedlniť, tak by som aj tak nevedela ako, pretože títo ľudia TO vo väčšine prípadoch robia cielene, za účelom ublížiť druhému, tak aký argument sa na to dá použiť? Kedy sa, do kelu, začal tento úbohý trend? Trend toho, že každému je jednoduchšie niekoho vysmiať, ako sa za neho postaviť. Trend toho, že ľudia zabudli rozmýšľať, že na tej druhej strane je cítiaca bytosť a nie internet. Takže si kladiem otázku: prečo to stále vidím okolo seba a kedy to konečne skončí?! Kedy skončí ten výsmech, ponižovanie, závisť? Kedy skončí to, že sa každý radšej stará do života toho druhého namiesto toho, aby si dal do poriadku ten vlastný? Skús sa v ňom pohrabať ty a zistíš, že nie si taký kompetentý odsudzovať druhých ako si si myslel. Nikto nie je.
Určite máš cieľ, na ktorom pracuješ, posúvaš sa, zlepšuješ sa a si lepšia, spokojnejšia a šťastná. Každým dňom si k nemu bližšie. Konečne žiješ to, po čom si tak dlho túžila, keď v tom príde nejaká urážlivá reakcia, ktorá ťa dá úplne dole, alebo nejaký závistlivý čin a rozmýšľaš prečo vlastne? Urobila som niečo zle? Stálo celé moje úsilie len za to, aby teraz prišiel nejaký neprajník, ktorý mi zničí všetky moje predstavy o tom, kde môžem byť? Má pravdu alebo ma tie slová majú posunúť vpred a naštartovať vo mne vnútorný oheň, ktorý ma bude motivovať intenzívnejšie a spáli všetky negatívne vibrácie? Tak ako to je?

Z veľkej časti ide o povahu jednotlivca. Všetci poznáme niekoho, kto je veľmi sebavedomý, nedokáže ho zraniť takmer nič (alebo sa len tak tvári, aj to je možné) až to niekedy hraničí s arogantnosťou. Na opačnej strane je človek, ktorý je veľmi neistý a stačí malý vetrík a zlomí sa. Títo dvaja ľudia reagujú na všetko iným spôsobom. Sebavedomý sa na tom zasmeje a neistý plače doma do vankúša a myslí si, že nestojí za nič iné len za urážku. Toto sú rozdiely v povahe a zároveň rozdiely v znášaní toho, čo sa stane. Na nikoho tu nie je manuál toho, koľko znesie. S nikým sa nedá len tak zahrávať, pretože nikdy nevieš, kedy príde ten moment, ktorý ho zničí.
Poznáme ich. Sú na sociálnych sieťach, sú v škole, v práci, na ulici, sú to naši známi. Stretávame ich bežne a domnievame sa, že sú našimi priateľmi. Aké smutné, že žijeme v dobe, kde namiesto toho, aby sme sa navzájom podporovali, sa navzájom demotivujeme alebo ešte horšie ponižujeme. Aké smutné, že ľudia, ktorí sa tvária, že sú našimi priateľmi nás vedia dať najviac dole a vlastne nám prajú len to najhoršie. Ešte smutnejšie je, keď ich za tých priateľov pokladáme (v nevedomosti) MY. Vraj len duša, ktorej bolo ublížené, ubližuje. Je to akýsi obranný reflex. Je tento reflex správny? Klin sa klinom vybíja???
Zdroj : weheartit.com
Ďalší fakt, ktorý v celej veci hrá dosť veľkú rolu je to, že títo ľudia ti vo väčšine prípadov závidia. Ich záujem sa inak vysvetliť nedá. Tvária sa ako ťa nemajú radi a aký si bezvýznamný, ale pritom ti o tebe vedia povedať tak veľa, a samozrejme, za tvojím chrbtom ešte viac… Keď si taký bezvýznamný prečo sa vôbec obťažujú zaoberať sa tebou? Čo im dá tú námahu napísať nejaký blbý koment, povedať tie hnusné slová? Prečo ich to niekde v ich vnútri tak strašne vytáča? Prečo? Však ty si „bezvýznamný a neschopný“, takže každý tvoj čin by pre nich mal byť rovnako bezvýznamný, či? Alebo, že by v tom bolo niečo viac?
Teraz sa chcem vrátiť k tomu kiež by tu nebol žiaden hejt, žiadni hateri, žiadna bolesť, žiadni nevyrovnaní ľuďia, žiadne zlo a všetko by bolo krásne. No nefungovalo by to… Keď sa teraz nad tým zamyslíš, čo v živote ťa najviac posunulo? Tie dobré alebo zlé veci? Neboli to náhodu tí ľudia, kvôli ktorým si chcela bojovať aj vtedy, keď si už nemala silu, pretože si si spomenula ako ich to bude žrať, keď to dokážeš? Takže prekliatie alebo požehnanie? Týmto samozrejme nechcem nikoho vyzývať k tomu, aby si spokojne hejtoval ďalej, chcem len pomôcť ľuďom, ktorým sa to stalo alebo stane, pretože naozaj nemôžeš zmeniť svet. To, čo zmeniť môžeš, si TY sám… 🙂














