Šťastné konce neexistujú

Kedysi som si myslela, že všetky príbehy o dobrých ľudoch majú šťastný koniec. No kedysi som si tiež myslela, že mačky majú naozaj dävať životov a že zubná víla vždy presne vie, kedy sa má zastaviť po ďalší zub schovaný pod mojím vankúšom. Postupom času som však zistila, že zubná víla je vlastne moja mama, ktorá si moje mliečne zuby schováva do maličkej obálky na spodku šuplíka v nočnom stolíku, lebo tak to robila aj jej mama. Uvedomila som si, keď našu mačku zrazilo auto, že žiadnych deväť životov sa nekoná. Že sa nepreberie a neodkráča naspäť do bytu, neľahne si na svoje obľúbené miesto na operadlo gauča a nebude mi otravne priasť do ucha, keď sa budem snažiť sústrediť na čítanie. A tiež, že šťastné konce, hlavne pre tých dobrých ľudí, sú jedna veľká, dobre natočená a excelentne nasvietená propaganda.

Už od malička nám to vtĺkali do hlavy. Popoluška, čo sa cez noc stala princeznou, Snehulienka, ktorá bola vlastne mŕtva a krásny princ ju prebral spät k životu. Neskôr to boli romantické komédie, kde sa dookola opakovala rovnaká pointa – ona sa zaľúbi, on si ju nevšíma, nakoniec ju chce, no ona už má niekoho iného, niekde medzitým sa kvôli tomu poháda s kamarátkou, no nakoniec sa udobria. On potom príde, romanticky ju požiada o ruku a žijú spolu šťastne až do smrti. Pre tých, čo fandili knihám to zas boli “Harlequinky” alebo historické romány, ktoré sa tvárili, že sú založené na faktoch, alebo dokonca kriminálky, kde síce polovica hlavných hrdinov zomrela, no nakoniec vraha našli a detektív sa ešte zamiloval do svojej novej kolegyne, ktorá mu pomáhala s prípadom…

Táto propaganda hesla “Šťastný koniec” sa ale v poslednom čase prehupla na ešte vyšší level. Môžete ju vidieť všade na internete, schovanú v motivačných citátoch, číhajúcu spoza statusu vašej – mimochodom čerstvo zasnúbenej – kamarátky zo strednej školy. Za každou strašne prečačkanou fotkou nejakého miminka, ktoré sa narodilo vlastne ani neviete kedy, ale očividne sa stalo nie len stredobodom života rodičov, ale aj povinným stredobodom všetkých ich Facebookových priateľov.

Propaganda funguje. Ľudia veria na šťastné konce a túžia zažiť to isté. Túžia si nájsť dokonalého partnera, túžia zažiť lásku ako z románu, túžia mať bezproblémový vzťah, alebo mať v ňom iba problémy, ktoré ich navzájom spoja bližšie a pevnejšie, túžia mať deti a tešit sa z nich, lebo všetci majú deti a tešia sa z nich. Ale už ste sa niekedy zamysleli nad tým, ako všetky rozprávky so šťastnými koncami pokračovali ďalej?

Popoluška sa síce stala cez noc princeznou, no po svadbe s princom sa viac ako na neho, sústreďovala na domáce práce, tak ako bola zvyknutá kedysi. Nemala čas si poriadne užiť život ani princa. Princ si zas nemohol večer po náročnom dni vyložiť nohy na čerstvo vyleštený stolík a tak sa rozviedli. Snehulienka zas po vzore siedmych trpaslíkov chcela mať sedem detí, čo sa nepáčilo princovi a tak ju po dvoch deťoch vymenil za novší model a teraz platí vysoké výživné. Snehulienke samozrejme zostal zámok aj deti a princovi prázdny bankový účet.

foto: pexels.com

Možno to teraz po tomto všetkom vyznie neuveriteľne, ale považujem sa za pozitívneho človeka. Snažím sa každý deň usmievať, pomáhať ľudom lebo si to zaslúžia, separujem odpad lebo verím, že to niečo zmení, pred ťažkým dňom si vždy predstavím len pozitívne výsledky. No na šťastné konce jednoducho neverím. Verím na lásku na celý život, to áno, ale viem, že rozhodne nebude stále šťastná. A rozhodne sa neskončí dobre. Jeden nakoniec aj tak umrie skôr. Alebo začne podvádzať. Alebo si nájde millión dôvodov, prečo to už ďalej fungovať nemôže.

Najsmutnejšie je, že ľudia veria špeciálne na šťastné konce pre dobrých ľudí. No tie, bohužial, neprídu vždy. Taký je život. Ľudia umierajú, trpia chorobami, postihujú ich nešťastia, strácajú blízkych, robia nesprávne rozhodnutia so zlými následkami a ubližujú si navzájom.

Nikdy nemôžete s určitosťou vedieť, čo sa stane zajtra, ale už dnes sa na to môžete pripraviť. Trochu viac otvoriť oči, trochu menej snívať o živote ako z rozprávky a trochu viac sa snažiť urobiť šťastných – naozaj šťastných – svojich blízkych.

Lebo síce šťastný koniec zaručiť nikto z nás nemôže, no môžeme sa posnažiť urobiť krásnym a šťastným všetok ten čas, ktorý máme medzitým. 🙂

cover foto: pexels.com