Neviem, či je v pohode cítiť sa unavená, nesmierne unavená v mladom tele. Neviem, či je istota ospalosti považovaná za konvenčné pravidlo v spoločnosti, v ktorej žijeme. Neviem kto som. Prestávam rozumieť okoliu, no najmä samej sebe. Neviem, či je bežné cítiť sa vyčerpaná. A na mysli mám duševnú vyčerpanosť. Často nevládzem. Myslím si, že za všetko môžu jedny modré oči. Myslím si, že za veľa a ešte viac môže jeden široký úsmev. Myslím si, že za mnohé môžu slzy matky a strach otca. Myslím si, že za primnoho môže vzdialenosť medzi srdciami. Nevypovedané slová. Vážnosť a chlad. Nie je to jednoduché – ilúzia lásky a snaha byť perfektnou.
Občas sa preto rada strácam medzi stránkami starých kníh. Ešte radšej si dovolím zmiznúť v tónoch jemných i ťažkých melódií mojich obľúbených piesní. Často sa vyparím na filmovom plátne. Zatúlam sa medzi hercov a v ich mimike i gestike sa snažím nájsť samú seba. Nútim sa toľko nekontrolovať. Zabudnúť na problémy a vyletieť z unaveného tela.
