
Veľakrát čítam o vyznaniach lásky, kde žena alebo muž ospevujú jeden druhého zato, že bez nich nemôžu žiť, dýchajú jeden pre druhého a sú jedna duša v dvoch telách.
Áno, tiež som ho kedysi tak ospevovala. Milujem ho. Naozaj. Máme síce len 20 rokov, ale asi sme sa za tie 3 roky niekam posunuli. Tiež som mu hovorila ako svet bez neho nemá zmysel (to nemá, verte), no po pár udalostiach a momentoch, ktoré sme museli zvládnuť som pochopila, že som stále normálna ľudská bytosť, ktorá musí vedieť žiť samostatne.
Zo začiatku, vo vzťahu som sa veľmi upínala na jeho existenciu. Prežijem ak on, nebudem naštvaná, ak on… všetko bude v poriadku dokým on… Veľakrát som nerobila to, čo som chcela, len aby sme boli stále spolu. Aby sme žili jeden pre druhého. Avšak prišla som na to, že som robila chybu, pretože sa môj osobný rast zastavil. Dýchala som len preňho a zanedbávala som samú seba. Nerobila som nič pre môj osobný prospech či posun v živote. Jedného dňa som povedala dosť!












