Chcela som mu dať pocit, že je pre mňa jediný. Chcela som mu to dokázať tak, ako to on robil vždy. Po celý čas nášho vzťahu. Ale už bolo neskoro. Pretože on už zabuchol dvere. Za nami, za mnou, za našimi snami. Moment, ktorý ma prinútil uveriť, že už nič nebude ako kedysi. Že už navždy budem žiť po boku niekoho, koho nemilujem ako jeho, a že zrejme toho ďalšieho ani nezvládnem milovať tak veľmi ako jeho.
Ako týždne a mesiace ubiehali, snažila som sa s tým vžiť. Snažiť sa zabudnúť, posunúť ďalej. Ale bezvýsledne. Nech už som stála po boku kohokoľvek, nech už som držala za ruku akéhokoľvek muža, nech som zaspávala pri hocikom, koho som mala trochu radšej a snažil sa mi ponúknuť bezpodmienečnu lásku, ušla som.
Bežím stále od všetkého, čo má nálepku vzťah, záväzok či láska. Nedokážem ísť ďalej po boku niekoho, koho neviem milovať ako teba. Niekoho, na koho sa neviem pozerať tak zamilovane, ako keď vidím teba.
