Tešila som sa na koniec roka a na to, ako presne o polnoci spolu vypustíme lampión šťastia. Bola to predsa naša tradícia. Je to môj najobľúbenejší okamih. Lampión odlieta a ja v duchu ďakujem za všetky spoločne strávené okamihy, a zároveň si želám, aby ďalší rok priniesol ešte krajšie a hlbšie zážitky. Objíma ma pritom okolo pása a náš lampión akoby vedome obchádza ohňostroje.
Priznávam, mali sme teraz vo vzťahu ťažšie obdobie. Konflikty sa vyskytli častejšie ako zvyčajne, občas už nevládal ani jeden z nás a obaja sme začali rezignovať. Možno nejaký psychológ by ma vysmial, že sme spolu na náš vek pomerne dlho, že prečo čakám, že to bude ako na začiatku. Ja som to videla skôr, že stagnujeme, že nejak sa vytráca iskra a nevedela som proti tomu bojovať. Veď vzťahy mojich kamarátok vyzerajú vždy tak uhladene a bezproblémovo. My sme si neraz obaja pokladali otázku, čo viac máme robiť, aby bol ten druhý spokojný.
Blížiaci sa nový rok vo mne vzbudil nádej, že sa veci zlepšia. Vyriešia. Že si dáme predsavzatie, že náš vzťah budeme prehlbovať a pracovať na ňom. Poviem pravdu, nejak som sa upla na ten lampión. Predsa už v názve má, že prináša šťastie. Takže som predpokladala, že šťastie dokvitne aj do nášho vzťahu.
A predsa len som sa toho očakávaného dňa konečne dožila. Ešte pred polnocou sme si vydiskutovali posledné veci, vyznali si lásku a s obrovskou radosťou som potom začala hľadať čiernu fixku, aby som na lampión napísala svoje prianie.
