
Spomínaš, plačeš, vyčítaš si to. Nevieš sa pohnúť ďalej, lebo tvojou hlavou koluje iba on. Behá ti tam stovka myšlienok o ňom a o tom, že aké by to bolo, keby mu vtedy povieš všetko. Možno by to bolo teraz iné, napadá ti. Možno, to chcelo nejaké veľké gesto. Ego bokom a priznať všetky svoje city natvrdo. Ale nedokázala si to. Je to v poriadku, občas sa to stáva. To z teba zlého človeka nerobí. Dokázala si sebe iné, a to, že ti na ňom záleží až tak, že sa vzdávaš vlastného šťastia pre to jeho. A to nieje obeta, to je láska. Chýba ti a sama dobre vieš, že ešte dlho bude. Ešte bude veľa nocí, pre ktoré za ním zaplačeš. Ešte bude veľa večerov pri víne s kamarátkou, kedy dookola budeš opakovať len to, že si v tú chvíľu nedokázala dať zo seba viac.
Na druhú stranu, budeš rada za to, že si nepovedala všetko, alebo aspoň nie to hlavné, a že si to nechala tak. Vieš, že keby ti tu lásku neopätuje, nezvládneš to. Už teraz sa cítiš na pokraji svojich síl, tak čo by bolo potom?













