Prečo sa bojíme?

Prečo sa tak strašne všetkého bojíme? Prečo sa bojíme toho, čo si pomyslia druhí? Prečo sa bojíme naozaj povedať to, čo chceme? Prečo?

Aj ja som sa bála. Bála som sa dvadsať rokov. Bála som sa povedať čo cítim, čo chcem, čo si myslím. A najviac som sa bála toho, čo si pomyslia druhí. Čo ak sa niekomu nebude páčiť to, ako sa oblečiem, čo poviem, čo urobím alebo to, s kým pôjdem von. Bála som sa názoru okolia. Vždy som sa snažila byť “dokonalá“, ale nešlo to. Nechápala som prečo. Snažila som sa po všetkých stránkach. Začala som sa stretávať len pre spoločnosť s normálnymi  ľuďmi.

Pozri s kým chodí. Pozri čo má oblečené. Pozri s kým bola na párty. Pozri…..

Ako to len mohla? No veru, ako som len mohla? Prečo ľudia riešia také nepodstatné veci, keď na svete je omnoho viac udalostí a tém, ktoré naozaj treba riešiť. Ale skôr by sme sa mali zamyslieť nad tým, prečo to zas riešime my. Prečo chceme vedieť názor na samých seba od druhých ľudí, keď stačí, aby sme sa pozreli do zrkadla. Tam uvidíme ako vyzeráme. Nikto nevie lepšie, aký sme, ako my sami. Alebo sa mýlim?
foto: napoleonfour

Prečo sa stále bojíme druhých ľudí? Prečo máme trému, ak máme niečo povedať pred ľudmi. Prečo to tak, do čerta, je? Neviem. To je jediné, čo viem k tomu povedať. Neexistuje na celej planéte človek, ktorý by sa niečoho nebál. Ale čo nám v tom bráni? Je to nebodaj ego, povaha, zverokruh, vietor, slnko? Všetko sú to iba výhovorky! Nebojíme sa ľudí, ale seba! Bojíme sa svojho vnútra. Všetky obavy a strach si vytvárame sami.

Teraz si poviete, že je to všetko pekné, ale ako zrealizovať to, aby z nás opadol strach. Nebudem písať ako, lebo na to musí prísť každý sám. Popravde ani ja neviem, či som na to už prišla. Jediné na čo som prišla, je to, že si idem užívať život plnými dúškami. Prestanem premýšľať o tom, čo si ľudia o mne myslia.

Nechala som si ujsť veľa šancí kvôli druhým. Či už to bola rodina, kamaráti, učitelia alebo moji známi. Veľakrát som nespravila a nepovedala to, čo som chcela, kvôli tomu, že som sa bála. Jedného dňa nastal prvý zlom, kedy som sa odhodlala poslať môj článok do redakcie odzadu.sk. O pár dní neskôr ho uverejnili a nikdy v živote som nebola na seba tak hrdá ako v ten deň. Keď som videla pribúdajúce “lajky“ a zdieľania na Facebooku srdce mi zakaždým podskočilo. Dnes Vám už píšem asi piaty článok a bez ohľadu na to, či sa Vám páči, môžem povedať, že som na seba hrdá, že som to dokázala a konečne som našla niečo, čo ma baví. Verím, že čoskoro nastane aj ďalší zlom v mojom živote. Musím sa priznať, že nevystupujem pod pravým menom. Prečo? Sama to neviem. Asi preto, že sa bojím. Ale sľubujem Vám, že čoskoro bude hore hrdo svietiť už moje pravé meno. Teraz ešte nie je ten správny čas.

Tak teda prečo sa bojíme názoru druhých na nás samých? 😉

cover foto: napoleonfour