
Je to umenie. Také, ktoré nemá hranice. Vôbec žiadne a ak aj nejaké sú, môže ich kedykoľvek zotrieť a nanovo nakresliť. Veľa ľudí považuje čítanie za nudné a písanie za zväzujúce. Ide o to, ako sa na to pozriete. Ja to vidím ako „detskú omaľovánku“. Máte síce vyznačené obrysy, ale čo urobíte s farbami je na vás. Pri čítaní alebo písaní literatúry je vašou farbou fantázia. Každé slovo, každú vetu môžete pochopiť akokoľvek. Každý z nás to môže pochopiť inak, i keď je to to isté slovo. To je čaro literatúry.
Predstavivosť
Každý autor si musí najskôr svoj príbeh predstaviť. Je to priam neuveriteľné a obdivuhodné. Príbehy, ktoré milujeme, vznikli v niečej hlave. To čo čítame si tiež predstavujeme a vďaka svojej fantázií dotvárame, ale autor tomu dal reálne kontúry. Avšak my sme tí, ktorí postavám v mysli vdýchnu život. Niektorí si aj vo svojej fantázií dokážu príbeh predstaviť, ale nedokážu ho napísať. Sadnú si pred počítač a… nič. Je to náročná hra slov. Musí to sedieť gramaticky, musí si to uchovať umeleckú výpovednú hodnotu a musí to svojou kreativitou zaujať. Spisovatelia, novinári, blogeri,… sú obdivuhodní ľudia a ich práca je neskutočne náročná. Mnohí sa do svojich príbehov úplne vžijú. Príbeh sa pre nich stane priam realitou, neustále o ňom rozmýšľa, dokonca o ňom aj sníva. A potom sa musí odpútať a vrátiť späť do reality.












