Občas máš v živote pocit, že neexistuje východisko. Nevidíš žiadne svetlo. Len tma. Všade je len tma a ty sa potápaš stále hlbšie a hlbšie. Nevidíš dno svojich problémov. Máš pocit, že všetko a všetci ťa zradili a nikto na svete ti nerozumie.
Áno je to ten pocit, ktorý zažije aspoň raz za život každá z nás. Pocit, že celý svet je proti nám, nikto nám nedokáže pomôcť, nikto to nedokáže napraviť. Máš pocit, že ten premrhaný čas sa ti nikdy už nevráti späť. Pýtaš sa sama seba prečo sa to všetko stalo. Prečo práve ty, čo si urobila zle. Začneš o sebe pochybovať, že rozhodnutia, ktoré si v danej chvíli urobila neboli práve tie najlepšie. Máš pocit, že nedokážeš veriť sama sebe, svojmu úsudku, svojim rozhodnutiam, svojej osobnosti.
Každú noc si líhaš s pocitom, že aspoň na chvíľu zaspíš všetky pocity, ale nastane noc a tebe sa o všetkom sníva. O každej chvíli, ktorú prežívaš ešte intenzívnejšie ako v bdelom stave. Každé ráno máš pocit, že nedokážeš vstať z postele. A ak sa z nej nejakým zázrakom dostaneš je to len pre to, že musíš. Pretože vieš, že svet sa neprestane točiť len preto lebo je ti zle. Len pre to, že máš každému chuť vykričať, aký je život hnusný a chamtivý. Vstaneš nasadíš tvár usmievavého bezstarostného dievčaťa a vykročíš do nového dňa. Pretože musíš, a možno už v kútiku duše aj chceš. Kvôli ľudom, ktorí tu ostali. Kvôli ľudom, ktorí sú tu stále pre teba nech sa deje čokoľvek. Tí vďaka ktorým nakoniec aj tušíš, že sa z toho nejako dostaneš.
