Otvorený dopis slečne bezcitnej

Stáva sa to často. Si bez citov. Si ako vyprahnutá púšť, na ktorej nenájdeš vodu. Púšť, ktorú neobýva nikto. Je vyprahnutá, je neobývateľná a vôbec nie je príjemná. Máš niekedy pocit, že tvoja duša a tvoje srdce sú z kameňa? Že nedokážeš pochváliť ani svoju najlepšiu kamarátku, že nedokážeš poďakovať svojej mame a každý je len „niekto“? Je to bežné. Bohužiaľ. Ach, tie ženské.

Kričí naňho, aby odišiel, no pritom nechce, aby odišiel.

Plače, že nevie, čo k nemu cíti, no pritom si nevie prestaviť život bez neho.

Kričí naňho, prečo písal tej ženskej, pritom sama občas sníva o niekom slávnom.

Nie, toto nie je osočovanie na ženy. A nie je to ani vtipné. Vôbec. Ale niekedy mám pocit, že si zaslúžime poriadnu facku. Od života. Plnú bolesti a zobudenia sa. Áno, my, ženy. Krehké bytosti plné citov, ktoré však vedia poriadne vybuchnúť, občas nevedia čo chcú, ale chcú byť nezávislé.

weheartit.com

Chceme byť neustále dokonalé. Pre svojho milého, pre svoju rodinu, či priateľov. Potom sa stane, že chceme viac a začíname odháňať svojich najdrahších ľudí zo svojho života.

Vieme byť riadne sebecké. Ja aj ty. Občas myslíme len na seba a myslíme si, že je správne ak od seba odoženieme lásku. Myslíme si, že je v poriadku, ak chceme pre seba to najlepšie (čo aj je v poriadku), no neskôr pochopíme, že iba nezmyselne blúdime a zaujímame sa iba samým sebou.

Ak je v našom vzťahu zlé obdobie, okamžite sa rozchádzame a hľadáme na tom druhom nedostatky, len aby sme na ňho zabudli. To je náš večný problém. Bojíme sa sklamaní,

Občas samé vyvoláme hádky. Len tak. Pretože nás to baví. Potom sa divíme, ako nás unavení a vysilení muži opúšťajú. Vieme byť riadne náladové, nevieme čo chceme. Plačeme, o päť minút sa radujeme.

Je naozaj dobré, ak svoj život žiješ. Ak si užívať emócie. No poviem ti, že si slečna bezcitná. Možno si povieš, že miluješ, ako len dokážeš, no zamýšľala si sa niekedy nad tým, že nie je dobré, ak si neustále rozhodná, ak kričíš po ňom len tak, odháňaš ho, no pritom ho chceš v tvojom živote? Áno, to je bezcitnosť. Mnoho z nás ňou trpí a ja nie som výnimkou.

Občas sa popálime, povieme veci, ktoré sme nechceli povedať a robíme veci, ktoré sme nechceli urobiť. A to ma mrzí. Milujem naše pohlavie a našu výnimočnosť, no v tomto sa máme čomu učiť. Chceme niekedy až príliš veľa od života a potom sa nezmyselne zamotávame. Neveríme na pravú lásku, lebo vraj tá už dnes neexistuje a aj tak budúcnosť je len o rozvodoch, no aj tak ju hľadáme. Niekedy si sami strpčujeme cestu života, po ktorej kráčame.

weheartit.com

Sme skrátka bezcitné.

Si bezcitná. 

Po čom máš túžiť viac, ak nie po úprimnej láske a šťastí? 

Čo v živote krajšieho zažiješ, ak nie lásku, pochopenie a dobrých ľudí okolo seba?

Takže milá slečna bezcitná,

Predtým, ako niekedy pošleš preč zo svojho života, uisti sa, či to myslíš naozaj.

Miluj! Vrúcne! Neboj sa lásky.