Niekedy dospievame neskoro, robíme veci, ktoré by sme možno nechceli. Alebo sa správame nefér k osobe, ktorú milujeme. Možno nedokážeme dávať najavo svoje city alebo sa len bojíme poodhaliť kus svojho skutočného ja. Nech je to ako chce, najdôležitejším faktom je, že sa formujeme.
A to bol aj môj prípad. Muž, ktorý by bol pre mňa schopný urobiť čokoľvek na svete, skončil so zlomeným srdcom, pretože sa mi zdalo normálne ho nechať odísť, aby v živote našiel niečo lepšie. Je toto normálne? Pýtala som sa seba samej po dosť dlhej dobe na to, aby každučký kúsok mojej osobnosti kričal „nie, nie je to normálne“. Ale vtedy sa mi to zdalo okej. Tak čo sa zmenilo?
Možno to, že som staršia a beriem vzťahy viac vážne. Možno uvedomenie si, že som sa mala stať lepšou ženou pre neho, ako ho nechať odísť. A možno fakt, že skutočné zamilovanie sa do neho prišlo až potom. Niektoré príbehy nemajú mať šťastný koniec. Proste majú končiť tým, že bez ohľadu na poslednú kapitolu, celý ich spoločný príbeh bol rozprávkový. Niekedy sa stane, že tie vhodné slová nájdeme až keď je neskoro, že svoje city dokáže odhaliť až keď tu tá druhá osoba nie je. A že sa staneme presne tými správnymi osobami pre ľudí, pre ktorých sme, ako sa zdalo, zo začiatku boli nevhodnými. Ale až v momente, keď tu oni už pre nás nie sú.
