
Neprestáva ma udivovať tá životná nepredvídateľnosť. Presné načasovanie okamihov, osudové stretnutia, ktoré vznikli úplne nečakane. Odkedy sa na veci pozerám odlišným spôsobom, odkedy vidím význam v každej maličkosti, ktorú stretnem na svojej ceste, odvtedy mi všetko dáva zmysel. Všetko je jednoduchšie a krajšie.
Nepotrebujem sa trápiť nad malichernosťami, nad nepodstatnými vecami v mojom živote, pretože tak, ako pominuli mraky nad dnešným ránom, rovnako pominú aj starosti, ktoré mi na malú chvíľu zacláňali vo výhľade. Pozerať sa cez ne možno nie je príjemné, ale o to viac som vďačnejšia, keď zájdu za kopec a ja opäť vidím slnko. Vtedy sa mi slnko zdá ako niečo výnimočné a vzácne. Pritom je tam každý deň. Na tom istom mieste.
Vždy bolo pre mňa samozrejmosťou, ale akonáhle ho zatienili oblaky, tá istota, ktorú som dovtedy cítila zmizla, a až vtedy mi začalo chýbať. Lenže vtedy už bolo neskoro, pretože vtedy, tam už nebolo.













