Občas som prehnane emotívna, no nevadí mi to

Raz mi niekto povedal, že je lepšie nedávať príliš najavo to, čo cítim, lebo sa to proste nerobí, lebo by sa niekto mohol mojich emócií a citov v tomto chlade zľaknúť,  lebo je určitá hranica, po ktorú môžem ľudí k sebe pustiť, lebo sa tým chránim, lebo je to tak lepšie, nič nepokazím a je trápne byť citová a emotívna… jednoducho som dostala radu nad zlato, aby som svoje vnútro držala na uzde a svoje pocity, myšlienky a emócie spracovávala sama doma..

Musím priznať, že som mala v živote obdobie, keď som takto fungovala. City a emócie mi pomaly zaspali na vavrínoch, síce niekde boli, ale nevenovala som im veľkú pozornosť a keď aj, tak som ich nepustila von.  Možno som si myslela, že tak mam veci pod kontrolou, nechcelo sa mi o tom baviť, jednoducho som ich potláčala a bolo mi okej..aspoň som si to myslela… lenže vo vzťahu k iným ľuďom to bolo len na škodu. Ale to vidím až dnes.

zdroj: unsplash.com

Prečo by som mala žiť len navonok? Prečo by som nemohla plakať, smiať sa, kričať, keď to tak v tej chvíli cítim? Prečo by som sa mala prispôsobovať nastavenému systému ľadovej kráľovnej a nevedome tak ubližovať sebe aj ľuďom okolo mňa? Ak svojich najbližších milujem, prečo im tak bránim poznať ma takú, aká naozaj som? Občas príliš, ale stále ja a moje vnútro je mojou súčasťou. Nie som len chodiaca telesná schránka. Okrem toho, že dýcham, tak aj cítim a svoj život naozaj prežívam.

Moje vzťahy nie sú povrchné, pretože do nich naozaj dávam svoje JA , svoje srdce. Odmietam brzdiť niečo, čo prirodzene mám a je mojou súčasťou, súčasťou mojej osobnosti.  Pokiaľ sa mi niečo nepáči alebo páči, tak je to naozaj tak a dokážem o tom aj hovoriť. Je to pre mňa dôležité, lebo ten cit vnímam a tá emócia existuje, nevidím dôvod ich ignorovať. Neskrývam sa a „byť sama sebou“ pre mňa nie len fráza.