Vzťahy po rozchode: Môžu za sklamanie v láske naše veľké očakávania?

Čo tým chcem povedať?

Vzájomné spoznávanie by malo prebiehať postupne. Nemôžeme vletieť do vzťahu s poznaním, ktoré vidíme iba cez ružové okuliare. My sa zamilujeme do toho dobrého. Do toho, čo každý na začiatku prezentuje. Ale nikto nie je dokonalý. Nikto nemá iba dobré vlastnosti. Na to často prídeme až po rozchode.

Nemôžeme vstupovať do vzťahu na základe tohto začiatočníckeho opantania zmyslov, lebo to skôr či neskôr pominie. I keď si to nechceme priznať. Nikto si to nechce priznať. A i keď si i na malý moment pripustíme, že ten druhý má i svoje slabé stránky, veríme, že ich s láskou prijmeme. A to tiež nemusí byť časom pravda. Preto možno už lepšie pochopíš odsek vyššie o nálepkách. Možno, ak by sme vytrvali v tomto ružovom obláčiku bez oficiálneho označenia, možno by sme časom zistili, že je nám takto dobre.

A časom sa nám určite ukážu i problémy. A na základe postupného spoznávania sa môže jedinec alebo i obaja účastníci vzťahu zistiť, či bude tento vzťah pre nich perspektívny alebo nie. Kdežto, ak hneď skočíme do „vzťahu“, už i pri prvých náznakoch problémov, nie je jednoduché premýšľať nad odchodom. Už ste partneri a podľa toho treba i riešiť problémy. Už ste partneri a už máte očakávania. Očakávania, ktoré vás budú zväzovať. A budú bolieť. Aj po rozchode.

View this post on Instagram

A post shared by ODZADU SK (@odzadu.sk)

Vzťahy bolia. Aj po rozchode

Vzťahy bolia. Bolí snaha ich udržať, bolí snaha ich budovať a posúvať ďalej. Bolí snaha zavďačiť sa partnerovi. Bolí obmedzovať sa kvôli druhému. Bolí, ak niekoho neprijmete takého, aký je. To bol môj prípad. Nevedela som sa stotožniť s niektorými partnerovými vlastnosťami. A tak som sa snažila! Nechcela som ho meniť. Ale veľmi ma ovplyvňovali očakávania. Ak ma miluje, zmení sa, spraví alebo nespraví to, či ono. A bolestivé bolo i uvedomenie si na svojej strane.

Že ak ho milujem, prijmem ho so všetkým, čo k nemu patrí. A ja som bola tak slabá! Tak som chcela to prijať. Nechcela som sa na neho hnevať, chcela som si s ním užívať každú chvíľu. Ale vždy ma zaslepili očakávania a hnev z ich nenaplnenia. Vlastná neschopnosť ho prijať. Čo je to za lásku, ak nedokážem druhého prijať? Ak nemilujem bez podmienok? Čo som to za človeka? Dúfam, že raz mi odpustí. A prajem mu partnerku, ktorá ho prijme presne takého, aký je. Samozrejme, stále cítim lásku aj po rozchode, len už som nemohla, nevládala s ním ostať. Možno iba láska nestačí. Očividne.

Oprosti sa od nálepiek. Od oficiálnosti. Od potreby druhého vlastniť, alebo ho meniť. Od potreby očakávať od partnera nemožné. Pracuj sama na sebe a prijmi ho. Ja musím prijať fakt, že som to nakoniec vzdala. To je moja práca. Možno nakoniec zistím, že tento pohľad na vec je nesprávny. Možno ešte budem šťastná. Možno nakoniec prijmem i samu seba.