O tom, keď je koniec skôr ako začiatok

Myslím, že sme mohli byť my, ale niečo sme urobili zle. A predsa, veci nie sú vždy ideálne. Okolnosti sú nevyspytateľné, svet malý a život občas veľmi mätúci. Ľudia sú komplikovaní a ego nás bolí niekedy viac, ako by malo. Avšak, ak by bolo všetko dokonalé, bolo by to asi klišé a napokon, pre nás nezaujímavé. Veci rady dramatizujeme. A pri tom všetkom stále naivne čakáme na záverečnú idylku ako z tínedžerského seriálu. Stále veríme, že sa zjaví niekto, kto nás zachráni a ochráni. Už navždy. Ale čo ak sa zjaví…a my mu to nedovolíme?

“Za všetko, čo zabolí, za všetko, čo sme nikdy neboli.”

zdroj: pinterest.com

Myšlienky, predstavy, ideály, domnienky. Fantázie a očakávania. Pokaziť to všetko skôr, ako to vôbec stihne byť. Možno to bola iba otázka času, a možno stačilo nechať veci len tak samé sa prirodzene vyvinúť. A možno aj dnešná doba a životný štýl spôsobil, že sme nedočkaví. Netrpezliví a nároční. Že som nedočkavá aj ja. Že si náročný aj ty.

Niekedy chceme veci až príliš, najlepšie všetko a hneď. To najkrajšie, samozrejme, navždy. Pretože, chceš niečo? Pokojne to môžeš mať. Lusknutím prstov. Stačí si o to povedať, požiadať, zaplatiť. Ale bude ti to stačiť? Materiálnymi vecami sa často urputne snažíme zalepiť deficity všetkých chýbajúcich citových prejavov.

zdroj: unsplash.com

Niekedy je ťažké pohotovo reagovať na situácie a robiť správne rozhodnutia medzi tým, čo vieš a tým, čo cítiš. A ver, že som pri tebe často tak veľmi chcela cítiť menej. Paradoxne, vždy vtedy, keď si ma bolel najviac. A vždy vtedy sa tak ľahko môže stať, že veci začneme prirodzene filtrovať a ignorovať. Postupne sme zostali viac lahostajní a prestali sme zachraňovať a budovať veci, ktoré za to stáli a možno stále stoja.

Tak sme obaja rezignovali, zamávali bielou vlajkou a išli ďalej. Vtedy som nevedela, čo robiť a popravde, neviem to ani teraz. Tak asi len stále naivne čakám na tú záverečnú idylku, ktorá ešte neprišla.