Nikdy som sa necítila ako súčasť kolektívu a ani ako niekto výnimočný. Možno niekedy v prvom, druhom a nanajvýš treťom ročníku základnej školy som si to absolútne neuvedomovala. No potom ma pomaly, ale isto začínala prepadávať pocit, že tu existujem zbytočne.
Nikam som nepatrila. Bola som navyše, označovaná za chybný článok, osobou, ktorá len existovala a neznamenala nič. Dlho som si ako malé dievča utvrdzovala, že jednoducho to tak má byť. Že vždy budem len „tá naviac“. A že bezo mňa by sa nič nikdy nezmenilo.
pexels.com
Základná škola mi nepriniesla žiadne priateľstvá. Bola som precitlivelá, detinská, možno trošku pozadu, i keď som sa snažila. Skúšala som zapadnúť, skúšala som nevybočiť, držať sa trendov... No aj tak som zlyhala. Terč posmechu, povýšeneckých pohľadov. Ako trinásťročnú ma to celkom zasiahlo. Ako si tak spätne uvedomujem, už vtedy som mala akúsi úzkosť, záchvaty paniky. Prestala som sa ovládať.
Prepadla som nadávaniu, detské hádky končili plačom a vulgarizmami, častokrát som sa utiekala ku klamstvám, len aby som bola „súčasťou partie“. Vybuchovala som, reagovala prehnane. No vnútri som bola len malé dievčatko, ktoré nikdy nebolo obľúbené. Túžila som po malej skupine kamarátok. No ani neviem ako a dostala som sa opäť do konfliktov. Bola som neznášaná, zbytočná, naničhodná osoba. A tak veľmi ako som sa snažila niekam pripútať, tak som všetkých od seba odohnala.
