Láska je krásna. Láska bolí. Najmä, ak ťa zradí milovaný človek. Občas potrebuješ počuť povzbudivé slová, no najskôr sa musíš vyplakať. Niekedy počuješ niečo, čo presne vystihuje tvoj život. Zasiahne ťa to priamo do srdca, rozpráva ti z duše. Ak to tvoje srdce bolo zlomené, nasledujúce slová sú pre teba.
Si sama, viem…
Opýtať sa, ako sa máš, smiem?
Sú to veci, trochu zjavné,
ale s určitosťou, napísane správne.
Je toho viac, čím začať by sa dalo,
lež veľa myšlienok sa už predčítalo.
Začať teda, kde, sa pýtam,
možno tam, kde koniec slýcham.
Jedného dňa, včasne ráno,
jedno dievča práve vstalo.
Nebol to deň obyčajný,
lež tak nemý, prázdny, samý.
Bolo skoro, na začiatok,
takého dňa ako piatok.
Slnko zhaslo svoje lúče,
nevedno, prečo skuče.
Dievča také obyčajné
naivné a predsa iné.
Posplietalo svoje vlasy,
do lokien, tak sa nosí.
Pozrelo sa do zrkadla,
s úsmevom sladkým, ako čokoláda.
Bolo jasné, kam krok mieri
k tomu jedinému, v celej zemi.
Svoju čestnosť neskryvila,
len, jedinému ju darovala.
Bol to on, kto vziať si ju chcel,
bez iných, očividných pravidiel.
Lež ona bola stará škola,
pre ňu známa, žiadna iná.
Nepočúva žiadne zvesti,
nepozerá nerestnosti.
Je to duša, čistá, krehká,
čo len milovaná bola zriedka.
Tmavé vlasy viali pri nej,
patrili jej, jemu, žiadnej inej.
