Túžba. Robí z verných neverných, z mravných nemravných, z dobrých zlých, zo živých mŕtvych. Bez túžby by nebol život a už vôbec nie dôvod.
Poháňa nás vpred, dáva nám silu, odhodlanie, vytrvalosť, a keď sa nás zmocní nezastavíme, dokedy ju nezískame. Zapáli v našom vnútri oheň, ktorý predtým už možno aj vyhasol. Zaháji v nás boj o vec, alebo človeka, po ktorom naše rozbúrené srdce túži. Jej sladká vôňa nám popletie hlavu, prestaneme rozmýšľať, či to, čo robíme nehraničí s niečím nemorálnym, neadekvátnym. Všetku našu pozornosť upriamime, začneme strácať kontrolu nad naším životom, nad sebou samou. Tento druh závislosti nám kradne po nociach spánok, píše nám pravidlá, podľa ktorých sa začneme správať.
Na vlastnej koži som pocítila, aká sladká a zo začiatku nevinná vie byť. Chvíle eufórie, šťastia, po vytriezvení vystrieda trpké sklamanie a vnútorný nepokoj. Túžba ma oslovila jej podmanivým hláskom. Prijala som pozvanie na naše prvé rande. Rozhodla som sa, že jej tak ľahko nepodľahnem, nedovolím, aby jej romantické vyznania prenikli do môjho srdca. No, aká trpká vie byť. Sama som dobre zažila, aká sladká dokáže byť túžba, aj to, aké bolestivé môže byť vytriezvenie z nej.
Naše rande prebehlo hladko, stretli sme sa, rozprávali, padli sme si do oka. Komunikácia s ňou však bola ťažšia. Nie pre mňa, ale pre všetkých navôkol – každý rozumie len tej svojej túžbe, a nemusí chápať tie druhé. Prechádzali sme sa mestom, obloha bola plná hviezd a to príjemné augustové počasie jej dodávalo ešte väčšie čaro. Vtedy mi ani vo sne nenapadlo, ako veľmi ovplyvní moju minulosť a terajšiu prítomnosť. Nechcela som sa s ňou rozlúčiť, vedela som, že stačí málo a zmocní sa ma. Moje predsavzatia, že sa nikdy nechcem nechať ovládať sa začali rozplývať ako schopnosť uvažovať racionálne.
