
Nikdy som si nemyslela, že sa to môže stať práve mne. Túto vetu si povie zrejme každá z nás aspoň raz za život. Všetko ide ako má, si šťastná, slnko svieti, všetko sa ti darí. Konečne. Trvá to týždne, mesiace dokonca aj roky. A zrazu je koniec.
Premýšľaš, analyzuješ, dookola. Čo sa stalo? Prečo sa to stalo? Ako? A aj tak nevieš nájsť žiadnu odpoveď. Začneš sa proti tomu búriť, nedokážeš uveriť. Hľadáš spôsoby ako to vrátiť späť. Pomaly si však začneš uvedomovať, že cesta späť neexistuje. Nech sa snažíš ako sa snažíš, jednoducho to nejde. Zavreté dvere. Stena. Spálené mosty.

Uvedomíš si, že je čas pozerať sa dopredu. A však nikdy nebolo nič ťažšie. Máš pocit, že to nedokážeš. Sú chvíle kedy to chceš všetko zabaliť. Nedokážeš si predstaviť, že by si žila inak. Bez neho. Bez toho. A však to čo si mala, čo si robila, čo ste mali je preč. Je to minulosť. A tú už nikdy nevrátiš. Môžeš spomínať, plakať, premýšľať čo by bolo keby. Niekedy je to útecha, v iné dni utrpenie.












