Nikdy sme nemali dovoliť, aby to zašlo až sem. Skutočne neviem prečo. Neviem, či som jediná, ktorej toto všetko robíš. Neviem, či je to mojim správaním alebo tvojim, či je to citmi, ktoré chabnú. Ale nikdy sme toto nemali dopustiť. Keď už sa to raz začne ničiť… Keď proste začne prichádzať príliš veľa problémov, časté hádky, nezáujem a všetky tieto veci, ktoré postihli nás, už je to príliš veľký náznak konca.
Odsudzujeme sa. Strácame city. Meníme sa. Keby môžem vrátim čas a nikdy ti nepoviem, čo cítim len aby sme si nikdy nemohli ublížiť. Neviem, čo by sme mali urobiť. Teda, či sa ešte vôbec dá niečo urobiť, aby to bolo všetko späť. Aby si tu bol nie len starý ty a stará ja, ale aby sme to boli starí my! Ja nemám pocit, že s tým dokážeme niečo urobiť. Vraj sa vždy nájde riešenie, ale my už ich zrejme ani nedokážeme hľadať. Sme príliš iní ako predtým.
Môžeme si nahovovárať, že sa milujeme rovnako, ale nie je to tak. Nechcem aby súčasnosť bola pravda. Prečo sa nevraciame k tým krásnym začiatkom? Kedy sme po sebe túžili, zaujímali sa o naše životy, báli sa jeden o druhého, žiarili lebo sme milovali a nechceli o druhého prísť, verili si, podporovali sa, dobíjali energiou, dvíhali jeden druhého, milovali sa spolu reálne s citmi kedykoľvek a kdekoľvek, stačilo chcieť, keď sme sa škriepili kvôli maličkostiam a ukončili to smiechom. Pamätám si ako som mohla povedať, že si moje šťastie. A dnes cítim hlbokú beznádej a nekonečné prázdno z toho všetkého, čo sa deje a prvýkrát od kedy si ma zmenil som strašne zúfalá a nemám ani poňatia, čo mám robiť a už vôbec neviem, ako na to prísť. Milujem ťa ale už to nemá to čaro ako kedysi.
