
Láska má svoje obete. Každá z nás pozná ten pocit, keď sa do niekoho bezhlavo zamiluje. Niekedy to vyústi až do straty kontroly nad sebou samou. Osoba, z ktorej sme unesené nám neustále chodí po mysli. Vkráda sa do našich myšlienok, keď zaspávame a prebúdzame sa. Pre svoju spriaznenú dušu by sme urobili hocičo, pretože je pre nás chodiacou dokonalosťou. Chceme byť preňho jedinou.
Očakáva od nás, že budeme presne také, aké chce aby sme boli. A my s ružovými okuliarmi na očiach a opantané láskou pristúpime na jeho hru. Hra, v ktorej môžeme prísť o sebaúctu. Ako ďaleko sme schopné zájsť a stratiť samú seba, svoje pravé ja?

Začneme vlastným vzhľadom, zmeníme si šatník, štýl líčenia a účes, len aby vyhovoval jeho predstavám. Pokračujeme so zmenou našej povahy, zmeníme ton hlasu, akým rozprávame, začneme kráčať iným spôsobom, akým sme zvykli doteraz. Názory, ktoré vyslovíme už neodzrkadľujú naše postoje. Filtrujeme ich. Lebo sa nestotožňujú s ním.
Vžívame sa do úlohy, v ktorej nás ON chce mať. Ak sa nám aj niečo v scenári nepáči, sme ticho. Chceme predsa dodržať scenár, aby bol sám autor spokojný. Prestane nám záležať na vlastnom šťastí. Zaslúži si to? Stojí nám za to, aby sme sa trápili a hrali sa na niekoho, kým nie sme a ani nechceme byť?
NIE. Samú seba som takmer stratila, práve kvôli niekoho priazni. Tak veľmi som si želala byť niekým iným, za cenu straty svojho pravého ja. Stihla som sa spamätať ešte včas. Uvedomila som si to, ešte predtým, než by ma zatiahol do ďalších problémov.















