Poznám veľa pocitov. Mnohokrát som pocítila radosť i smútok. Niektoré pocity ma dostali do výšin a iné ma zrazili na zem. No stále je tu jeden, ktorý som cítila málo.
Niekedy mám dojem, že aj napriek všetkému, čo robím, chcem od obyčajného dňa až príliš veľa. A ja by som najradšej len sedela na kopci za mestom, pozerala na všetky osvietené stavby a možno to jediné, čo by som si priala, by bolo držať ťa za ruku, a opierať si hlavu o tvoje plece.
Ľudia v mojom okolí ľúbia mňa a ja ľúbim ich. No na tomto svete sa určite vyskytuje niekto, koho by som mohla ľúbiť inak. Priala by som si, aby to tak bolo. Nechcem tvrdiť, že je to teraz to jediné, čo neodkladne potrebujem, no myslím si, že by som sa vo svojom vnútri cítila inak.
Aj keď sa možno prezentujem odmietavosťou ku celému svetu, niekde v mojom vnútri je tá myšlienka inakosti, čo by chcela mať v živote niečo inak. Niekedy samú seba klamem, že v niektorých chvíľach, by bolo lepšie mať o jedného človeka pri sebe viac.
Viem, že mám niekedy čudné otázky alebo ešte čudnejšie odpovede, no vo väčšine prípadov mi stačí sedieť niekde vonku, mimo centra veľkého diania a pozerať potichu pred seba. Netrúfam si odpovedať či by si bol ochotný prežívať čas bez slov, no s veľkou pointou.
