Niekedy si neuvedomujeme, čo všetko máme

Viem, že všetci sme si vedomí toho, že raz nastane koniec našej púte na tejto zemi, ktorú si ani nezaslúžime, ale predsa sme jej súčasťou. Viem, že si neuvedomujeme, čo všetko máme a niekedy čakáme na niečo, čo nikdy nepríde alebo niečo, čo sa nestane. Celý život na niečo čakáme. Utišujeme sa tým, že všetko odkladáme na potom, neskôr, zajtra…

Je to zvláštne, ale prokrastinácia je veľmi nebezpečná, pretože spôsobuje nechcenú depresiu z neúspechu, ktorej výsledok je sklamanie. Je to smutná skutočnosť, že človek takmer celý život na niečo čaká, dúfa a ani nie mihnutím očného viečka príde jeho koniec. Koniec, pri ktorom si uvedomí, že nič z toho po čom túžil nedosiahol. Prečo nemôžeme žiť šťastne alebo sa aspoň o to pokúsiť? Nebolo by to lepšie ako sa dookola sťažovať, hľadať na všetkom to zlé. Viete o koľko energie človek prichádza tým, že myslí negatívne? Nebolo by lepšie myslieť pozitívne? No jednoducho povedané som tak nastavená, aj keď nie som vždy šťastná.

Je tam toľko vecí, ktoré mi spôsobujú smútok, ale aj tak sa snažím vždy konať tak, aby som ostatných nezaťažovala svojimi problémami a neotravovala ich svojou prítomnosťou. Hoci si prajeme, aby problémy neexistovali myslím si, že by sme mali byť vďační za to, že sú lebo tie nás formujú k lepšiemu, vyspelejšiemu „JA“!  Dôsledkom toho všetko beriem ako súčasť života, niečo ako školu. Snažím sa poučiť na základe všetkého, čo sa mi denne deje v mojom živote. Dokonca som ten typ človeka, ktorý sa často nepoučí hneď na prvýkrát a chyby pre istotu zopakuje. Počas svojho života som zistila, že je to oveľa lepšie a úprimne povedané ľudí tvoje problémy nezaujímajú. Oni sú radi, že ich máš tiež. Uspokojuje ich myšlienka, že nie sú v tom jediní a preto to je jeden z dôvodov prečo o nich nerozprávam. Nepotrebujem vytvárať viacej negatívnej energie.
Všetkých nás spájajú spoločné túžby, sny, ktoré má každý človek. Nepoznám a podľa mňa ani neexistuje človek, ktorý by nemal sen, túžbu či vášeň pre niečo?! Zamyslime sa nad tým aspoň troška, ľudí nedrží pri živote jedlo, voda, teplo to sú len vonkajšie faktory, ktoré nám pomáhajú prežiť! Ľudí udržuje myšlienka na to, že raz dosiahnu svoj sen, splní sa ich túžba. Toto sú vnútorné faktory, ktoré nám pomáhajú viesť náš každodenný boj samým so sebou, s okolím, v práci, v škole, doma… toto je to, čo nám pripomína nezabudnúť dýchať, ráno vstať z postele…

Mrzí ma však, keď sa pozerám na ľudí ako veľmi by niečo chceli, ale nedokážu preto nič spraviť len o tom rozprávajú. Nič extra pre to nespravia, ale radšej venujú svoj limitovaný čas aktivitám, ktoré ich ani nerobia šťastnými, ale už si na to tak zvykli, že ani nevnímajú rozdiel. Povedzme, že niekedy vám stačí vidieť film, prečítať si náhodný motivačný citát alebo vypočuť si reportáž, ktorá vás nakopne a vy si uvedomíte, že „WAU“ ten človek má fakt pravdu. Myšlienkovo na päť minút ste nastavený ako „Idem do toho“ lenže problém je, že je to len chvíľkový ošiaľ a my sa znova ocitneme tam, kde predtým.
Moja otázka znie prečo nevytrváme, prečo sa tak ľahko vzdávame a znova sa z nás stávajú postavičky ako v absurdnej dráme od Samuela Becketta, ktoré smutne čakajú na Godota, ktorý nikdy nepríde.Nepíše sa mi o tom ľahko, pretože sama denne bojujem a pracujem na tom, aby sa aspoň o milimeter  moje sny, túžby priblížili. Je to ťažké, ale podľa mňa je dôležité zotrvať, pretože ten proces dosiahnutia z nás vybuduje niekoho, kto by sa z nás nestal. Viem, že na prvý pohľad nás láka myšlienka, aké by to bolo keby sme všetko dostali na dlani a nič by sme nemuseli pre to spraviť. Úprimne si myslím, že by to viedlo k chvíľkovej satisfakcii a nemali by sme z toho taký pôžitok či radosť ako z dlhoročnej vydretej púte, na ktorej sme streli veľa zaujímavých ľudí, zažili veľa nečakaných udalostí, ktoré nám pomohli k tomu, aby sme dosiahli vlastný cieľ, sen, túžbu a dokázali robiť to k čomu pociťujeme vášeň.