Niekedy nenávidím slovo „sebaláska“

Hrnie sa to na mňa z každého rohu, z každej sociálnej siete, z každých úst priateliek, zo všetkého… hrnie sa sem „sebaláska“, ktorú by sme mali mať všetci. Ževraj je dobré milovať svoje telo aj s nedokonalosťami.

Máme milovať niečo, čo možno celý život nenávidíme. Máme milovať niečo, o čom si myslíme, že nie je pekné a hanbíme sa za to. Máme sa naučiť milovať samých seba.

Nehovorím, že je to zlé, avšak niekedy mi to prerastá cez hlavu. Pretože „sebaláska“ nie je o tom, aby som bola spokojná sama so sebou taká, aká som. Nie je to o tom, prehlásiť „milujem svoje telo“ a nič nerobiť.

Je to o oveľa hlbšom vnímaní tohto slova. Ide o to, že prehlásim „áno, viem kto som a budem sa zdokonaľovať“. „Sebaláska“ si vyžaduje čas. Je o tom, že ak sa mi na sebe niečo nepáči, mám sa natoľko rada, že sa postavím a spravím pre to niečo.

zdroj: Photo by Christopher Campbell on Unsplash.com

Ak sa mi nepáči to, čo študujem, môžem ísť študovať niečo iné a pre mňa lepšie.

Ak sa mi nepáči to, ako sa správam, môžem začať byť láskavejšia.

Ak sa mi nepáči to, ako so mnou zaobchádza priateľ, môžem odísť a zachovať si tak samú seba.

Ak sa mi nepáči to, čo robím, môžem si nájsť inú vášeň.

Ak sa mi nepáči to, ako vyzerám, môžem začať cvičiť a jesť viac zdravšie.

Ak sa mi nepáči to, aké mám vzťahy s ostatnými, môžem ísť a zmeniť ich.

„Sebaláska“ rastie pomaly. Začne tým, že začneme pretvárať naše zlé stránky na tie dobré. Zrazu si všimneš, že s problémami začneš bojovať a riešiť ich. Uvedomíš si, že ti to pomáha na ceste za rovnováhou a šťastným životom – je to však dlhá cesta.

„Sebaláska“ sa nedá nanútiť a nedá sa pochopiť na lusknutie prsta. Niekedy ju nenávidím, pretože nie je správne pochopená.