Nie vždy môžeš ísť za hlasom svojho srdca

Boli traja…on, ona a on…povieš si, že taký klasický trojuholník.

Vstupovala som do vzťahu na celý život. Nikdy to nebolo ako z rozprávky, no vždy som počúvala ako musí byť žena silná ako musí viesť muža ako má byť krk, aby sa on mohol cítiť byť hlavou…dnes po desiatich rokoch viem, že to nie je pravda. Mali sme si byť rovnocenní. Bola to veľká láska plná obety, aby sme mohli byť spolu…

No všetko vypálilo inak, hoci sme si mysleli, že nám sa to nemôže stať. Zatváranie očí pred stagnáciou nášho vzťahu so mnou s počiatku nič nerobili. Veď rady od všetkých zneli jasne a v podstate to už nebola tá veľká láska ako na začiatku…veď predsa každý vzťah raz upadne do nejakého stereotypu, tak som si myslela, že aj ten náš.

Až teraz mi všetko dáva zmysel… od momentu, ako si ma s ním sám zoznámil sme si sadli. S ním som sa nehádala ako s tebou doma…s ním som bola sama sebou. Ani som nepostrehla kedy a chlapec ma držal za ruku, nosil mi lúčne kvety, staral sa o mňa, ochraňoval a pozeral sa…tak neskutočne prenikavo…rovno do duše. A ja som sa cítila úplne nahá, zraniteľná…vedela som, že ma osud skúša, že je to pokušenie, ktorému mám odolať, lebo mám teba. No nedalo sa…myslela som si, že mne sa to nemôže stať. Že už nemám šestnásť… a stalo sa. Namotala som sa tak veľmi, že by som s ním ušla aj na koniec sveta.

zdroj: pexels.com

No človek mieni a osud mení. Postaral si sa o to, aby zmizol z nášho života a výčitkami si si ma pripútal tak silno, že som znova uviazla v našom krásnom stereotype a som tou, ktorou mám byť a nie tou, ktorou skutočne som