Každý z nás to vidí. Všetci sledujeme, ako ten čas beží a len sa nečinne prizeráme. Celý život sa len sťažujeme ako nič nestíhame, a keď stojíme na konci našej cesty, uvedomíme si, že jediné, čo sme nestihli bolo skutočne žiť.
,,Nie každý, kto dýcha, aj skutočne žije.“ Všetci sa za niečím náhlime. Za peniazmi, za prácou, za vyčerpávajúcim priateľstvom, bez možnosti úprimnej radosti a hovoríme tomu život. Neverím v osud. Všetci máme možnosť voľby a je len na nás, akým smerom sa dáme. Tí, ktorý sa snažia ich nešťastie zvaliť na osud, sú skutočne úbohí. Samozrejme osudové stretnutia existujú, ale vždy s tým osudom môžme urobiť to, čo uznáme za vhodné.
Za to, kde práve sme, nemôže nikto iný, než my. Sme tu vďaka rozhodnutiam, ktoré sme spravili, vďaka pádom, ktoré sme ustáli. Život nás už neraz skúšal a my sme to zvládli. Možno sme to brali ako trest. Pre mňa je každá lekcia niečím, čomu ďakujem. Lebo bez pádov by sme neboli tam, kde sme. Vo svojom živote nič neľutujem, všetky rozhodnutia, ktoré som spravila, som v tú chvíľu tak chcela. Vďaka nim som tam, kde som, taká, aká som.
