Nestihla som ťa naposledy objať a rozlúčiť sa s tebou

V živote človeka prídu chvíle, ktoré ho prinútia zamyslieť sa nad životom. Nad jeho krehkosťou a dôležitosťou zároveň. Niekedy mi napadne otázka, čo vidia starí ľudia, keď sa obzrú späť za svojím životom. Cítia bolesť, radosť alebo ho prijímajú taký, aký je? Ako je možné, že sa dokážu aj napriek tomu všetkému, čo ich stretlo usmievať a rozdávať radosť a pokoj okolo seba?

Aspoň ty si taká bola. Tvoj úsmev a láskavé oči si navždy vryjem do srdca a do duše. Je obdivuhodné, aká silná žena si bola. Vždy, keď som k tebe prišla si mala úsmev na perách. Každého si vyobjímala a potešila milým úsmevom a láskavým slovom. Neviem si predstaviť, keď pôjdem okolo tvojho domu, že ty tam už nebudeš. Vždy to trvá nejaký čas, kým si človek zvykne na to, že keď zaklope na tvoje dvere, už nebude počuť tvoj hlas a ani ťa neuvidí stáť vo dverách s úsmevom na perách.

foto: thoughtcatalog.com

Často si uvedomujem, že tie najzaujímavejšie rozhovory a rady som nedostala od „odborníkov“, ale práve od starých ľudí. Nie je to zvláštne? Dívame na nich, ako na niekoho, koho treba už „dať bokom“, pretože nie sú takí „moderní“ a ničomu nechápu. Aspoň tak to podľa môjho názoru vníma väčšina mladých ľudí. A pritom títo ľudia skrývajú v sebe oveľa viac, ako si dokážeme predstaviť. Vidíme ich zvráskavené tváre, ale nevieme, čo sa za nimi skrýva. Vždy som rada počúvala životné príbehy týchto ľudí. Každá ich vráska skrýva nejaký príbeh. Príbeh, ktorý napísal sám život.

Mrzí ma, že som nestihla prísť za tebou, aby som sa rozlúčila. Chcela som ťa aspoň objať alebo chytiť za ruku. Ešte stále mám v diári napísané, čo som ti mala kúpiť, keď za tebou prídem.V deň, keď som mala doraziť konečne domov, som sa dozvedela, že si už navždy odišla. Zastaviť slzy nebolo možné. Mala som chuť utiecť niekam preč. Namiesto toho, som musela absolvovať ešte nejaké prednášky a až večer sadnúť na vlak. Najhoršia cesta vlakom. Sedieť a pozerať sa von oknom a pritom cítiť ako všetko vo mne kričí.

Asi to tak malo byť, že som ťa nevidela utrápenú na nemocničnom lôžku. Ostaneš mi v pamäti ako človek, ktorý nestrácal úsmev z pier. V srdci budeš stále. Odtiaľ ťa nepustím.

foto: Getty