Neboj sa prejaviť to, čo cítiš, nech sa deje čokoľvek

 Vonku prší. Vďaka bohu. Stále, keď prší alebo je na oblohe aspoň náznak oblakov mám pocit, že sa všetky problémy rozplývajú. Pre niekoho to môže znamenať presný opak, úprimne povedané,každý ma odsudzuje za to, že mám radšej dážď než slnko, ale asi nikto z nich nevidí ten pravý zmysel dažďa. Malé kvapôčky kotúľajúce sa po strechách domov, narážajúce na okná alebo pohojdávajúce sa na listoch stromov. Každá kvapka je slza.

Slza, ktorú vyroní nebo zakaždým, čo toho musí uniesť už priveľa.

Nie je hanba občas sa poddať svojim citom a vypustiť zo seba všetko, čo ťa kedysi dusilo. Ak sa pozrieš na nebo či už za krásneho slnečného dňa alebo za hlbokého mesačného svitu, či na oblohu plnú hviezd, určite si všimneš, že je nádherné. Je nádherné tak, ako každý jeden človek na tejto planéte. Na prvý pohľad ti nebo príde ako mocný obor schopný zvládnuť všetko na svete. No aj napriek tomu, že je tak obrovské sa niekedy stane, že toho už má priveľa a tak všetko pustí von. My to vidíme v podobe dažďa alebo snehu…

Zobraziť celú galériu (1)

zdroj: unspalsh.com

Predstav si, že nebo si ty. Čisto teoreticky si môžeš predstaviť, že sa tvoje slzy vedia zmraziť alebo premeniť na tvrdé krúpy, aby to bolo realistickejšie. Denne si prechádzaš mnohými situáciami. Úspechom, či neúspechom, sklamaním či prekvapením, radosťou alebo smútkom. Z úplne každého aj z napohľad bezvýznamného momentu si berieš nejakú emóciu. Dokonca aj z toho, že si zabudneš doma telefón v tebe zanechá aspoň drobnú škvrnku emócií. A teraz si všetko zosumarizuj. Prejdi si všetkým, čím si si prešla. Odznova. Každý drobný pocit, ktorý si cítila už len za tento týždeň rátaj.

Nazbieralo sa toho hodne, však? Každá jedna emócia v tvojom živote predstavuje drobnú gulôčku, ktorá sa postupne pridáva k ďalším, už existujúcim gulôčkám. Vieš si predstaviť aké by to bolo, keby si všetky pocity musela v sebe znášať od prvej sekundy svojho života, až po posledný výdych? Ja nie. A práve preto sa nám občas stane, že to zo seba pustíme von v podobe sĺz.

Nie je hanba prejaviť kúsok vnútra.

Raz sa to aj tak von dostane, pretože nikto nemá bezodné srdce. Každý z náš má nejakú slabinu. Áno aj ty. Aj ja. Každý. Niektorí si to však nepriznajú, nič to ale nemení na fakte, že existuje. Teraz si možno povieš:,,haha, ja naozaj nemám žiadnu slabinu“, pretože ju momentálne nevidíš, necítiš, ale je takmer isté, že je niekde hlboko v tebe uväznená. Na svete stále budú ľudia, ktorí budú tvrdiť, že plač je len pre slabochov. Budú to tvrdiť až do tej chvíle, pokým nepocítia, aké to je zaťať do živého. Z toho si však nič nerob, všetci to raz pochopia…

zdroj: unsplash.com

Vráťme sa však späť. Všetky emócie, pocity, nálady v podobe guľôčok si spojila do jedného veľkého celku. Obrovská kopa, však? A Určite si zabudla na mnoho maličkých citov, ktoré si prejavila napríklad pri raňajkách z toho, že sa ti minula tvoja obľúbená káva. Áno aj to k tomu patrí. Teraz si predstav, že toto vrece musíš niesť so sebe celý čas, a každý deň do neho pridávať nové a nové guľôčky. Šialené a nemožné, že ? A o to ide.

Neboj sa prejaviť to, čo cítiš nech sa deje čokoľvek.

Sama vidíš, že aj taký mocný „obor“ ako je nebo to občas nevydrží… a myslí si o ňom niekto, že je slabé? To ani náhodou! Vypusti zo seba všetko čo sa nahromadilo a začni od znova. Zabudni na všetky reči tvojich „kamarátov“ o tom aká slabá si. Slabí sú jedine oni, pretože nespravili nič, aby tvoje slzy zastavili, pretože si myslia, že s kamennou tvárou sa bude človek cítiť lepšie aj vnútri. Časom to ale pochopia…

A nakoniec… pamätaj si, že žiaden dážď netrvá večne, a tak ako každá búrka raz prehrmí, tak aj ty sa postavíš znovu na nohy. Predsa keby zo srdiečka občas nepršalo, nevedelo by ukázať tú nádhernú dúhu, čo skrýva.