Naozaj sme stratenou generáciou?

Dennodenne kráčam ulicami mesta, cestujem v autobuse, sedím v školskej lavici, sedím doma na posteli v svojej izbe. No nikdy nie sama, vždy s niekým. A tým niekým si možno aj ty. Ty, ktorý taktiež sedíš kdekoľvek a v ruke držíš svojho verného spoločníka – MOBIL.

Na mobile nie je nič zlé, práve naopak. No, čo ten dôvod, pre ktorý ho väčšinu dňa používaš? Je aj na tomto dôvode všetko v poriadku? Určite áno. No je aj na časovej dobe tvojho dennodenného používania tejto sociálnej siete všetko v poriadku? Myslím, že teraz sa už začínaš možno zamýšľať kam mojimi otázkami mierim. No mýliš sa. Práve teraz ťa vytrhnem z úvah o tom, že tráviš príliš veľa času s mobilom v ruke.

www.pexels.com

Moja hlavná myšlienka je tá, ktorú som prednedávnom počula od jednej nemenovanej osoby „Zakladateľ facebooku je HROBÁR ľudstva.“ Daná veta znie ešte stále v mojich ušiach ako výstražný klaksón a núti ma zamýšľať sa nad jej pravdivosťou. Uvedomujem si to stále viac a viac.

Nemám teraz na mysli situácie, kedy „závisláčim“ a je mi jedno či je hodina matematiky alebo nie. No mám na mysli niečo úplne iné – bude sa ďalšia generácia ešte vôbec zamýšľať nad tým, že trávia príliš veľa času na sociálnych sieťach? Nebudú ľudia čoraz viac a viac menej citovo vyspelí? Nedopadne to naozaj tak, že si budú všetky vyznania lásky, háklivé otázky písať cez sociálne siete? Čo nepovieš do očí, napíšeš na FACEBOOKU. Tak to dnes chodí, či nie? Česť výnimkám. Nechcem, aby si ľudia masovo zrušili svoje účty na tejto sociálnej sieti, to vôbec. Sama to nespravím, v skutočnosti ma FB veľmi veľa výhod, no napriek tomu ma niekedy desí.

www.pexels.com

Nehnevajú aj Teba niekedy ľudia, ktorí sú na internete tak veľmi smelí, no v realite ti slová, ktoré dokážu napísať nikdy nepovedia? A vieš čo? Možno medzi nich patríš aj ty. Stačí ti virtuálny kontakt s ľuďmi. Mnohokrát len tak sedíš v miestnosti plnej ľudí a píšeš si s osobou, ktorá je na druhej strane, tej istej miestnosti. Robíme to všetci, je to predsa v dnešnej dobe normálne. Nechcem tým určite povedať, aby sme s tým skončili. No zamysli sa.. nie je to romantické písať si odkazy na papieriky? Ten pocit očakávania, kým príde odpoveď, ten pocit reálnosti, keď vidíš rukopis druhého človeka. Len málo z nás dostane za celý svoj život list, a ešte menej ľudí list napíše.

Dnes sa stali listy raritou. Objatia, či bozky nahradili emotikony. Alebo mi chceš povedať, že si nikdy nikomu takýto emotikon či nálepku nikomu neposlala s plným vedomím, že si sa s týmto človekom skoro nikdy reálne nerozprávala? Ale áno, viem, ty ho poznáš…na facebooku.

www.pexels.com

Doposiaľ všetky generácie prežili nádherné detstvo. Bohaté na zážitky. Vonku na ulici s kamarátmi. No čo detstvo tých generácii po nás? Budú ho tvoriť zážitky zo sveta virtuality? Veď deti sa už dnes začínajú učiť krájať ovocie cez hry, reálne zvieratá nahradili tie virtuálne. Tajomstvá už nemusíme zverovať kamarátom, stačí nám nato program, ktorý sa s nami rozpráva. Hudobné nástroje už nepotrebujú mať reálnu podobizeň..

Začínam sa báť toho, kam to až zájde. Budú sa deti našich detí vedieť rozprávať medzi sebou? Budú vedieť prejaviť svoje city? Nezačnú sa náhodou uzatvárať virtuálne manželstvá?☺

Tento článok, nemá byť výčitkou či hromadnou výzvou. Má byť len obyčajným vyjadrením myšlienok, ktoré ťa majú donútiť sa zamyslieť nad danou problematikou dnešnej doby.