Naozaj niekoho miluješ alebo miluješ tvoju predstavu o ňom?

Myslím, že každá z nás sa v tejto situácii ocitla. Spoznáš niekoho, je ti sympatický, časom si vytvoríte pevné priateľstvo, ale potom sa niečo zmení. Začneš si ho idealizovať. Nevidíš jeho chyby a nedostatky. Zanedbávaš všetko, čo by ti normálne vadilo, dostávaš sa do bodu, keď sa zamiluješ do svojej vlastnej predstavy.

Milovať predstavu nemá zmysel. Je to ako čakať na to, že tvoja obľúbená postava z knihy ožije a budete spolu šťastní až do smrti.

Tvoja predstava sa konkrétne niekoho týka, svoju predstavu si si naviazala na výzor toho chlapca/dievčaťa ale nie je to on/ona. Predstava sa nerovná jemu/jej.  Toto najlepšie sama vidíš vtedy, keď ste spolu. Keď si s ním/ňou nemáš také pocity ako keď myslíš na svoju predstavu, aj keď vyzerá presne ako on/ona. Vtedy sa cítiš lepšie, utvrdzuješ sa v tom že nie, nepáči sa mi, nič k nemu/nej necítim. Najviac ti chýba, keď sa dlho nevidíte, chýba ti tvoje utvrdzovanie, niečo čo by ti akoby povedalo, že toto nie je ono, čo by ťa uistilo a do istej miery upokojilo.

zdroj: unsplash.com

Udržiavanie takejto predstavy je samozrejme zbytočné a niekedy veľmi bolestivé. Musíš si priznať že je to nereálne a sústrediť sa na to, aký/á naozaj je. Prestaň si vytvárať v hlave nekonečné teórie, obrazy toho, ako by to vyzeralo(aj keď v skutočnosti nevyzeralo) keby ste boli spolu. Musíš si uvedomiť, aj keď je to veľmi ťažké, že sa snívaním nič nezmení. Musíš si prestať takto ubližovať. 

Asi najlepšie by bolo, keby si viac o chlapcoch/dievčatách fantazírovať nemusela. Aby si si niekoho našla a mala ozajstný vzťah. No ak si forever alone ako ja, skús si hľadať niečo čo ťa zabaví, zamestná tvoju myseľ, aby si nerobila čo chce. V skratke, buď taká zaneprázdnená, že ti neostane čas na zbytočné rozmýšľanie, rozoberanie všeličoho možného v tvojej hlave.