„Ber ma takého, aký som.“ Toto je podľa mňa najviac nebezpečná veta vo vzťahu. Teraz naozaj. Vážne si myslíte, že na tom nie je nič negatívne? Že je prirodzené milovať človeka presne takého, aký je? Je to skvelá teória, že sa máme prijať aj s našimi chybami. Ale idete mi tvrdiť, že to dokážeme obzvlášť my, ženy? Nekritizovať, nemeniť, stagnovať a prijímať veci a hlavne partnera takého, aký je? Nepokúšať sa odstrániť ten jeho hlúpy zvyk vyzuť si a nechať ponožky pri posteli? Nenaznačovať mu, že musí byť väčší romantik a na výročie nezabudnúť na kvety? Nesnažiť sa mu ukázať, že pri nás sa nemusí báť prejaviť city? Nepresviedčať ho o tom, že keby na to školenie išiel, zdvihli by mu plat? Ja tomu neverím.
Teraz je to moderné, také tie motivačné prednášky o tom, že sa musíme prijať. Áno, samých seba prijať naozaj musíme. Aj naše pozitívne, aj negatívne vlastnosti. No nesúhlasím s tým, aby sme odôvodňovali svojmu okoliu, že máme danú povahu a jednoducho to nepôjde lebo sme takí a takí. Potom len budeme stáť na mieste a nahovárať si, že na zlepšenie nemáme, a preto sa o to ani nepokúsime. Nie, nevyskúšam ten aerobik, ja som od prírody nemotorná a určite to bude platiť na všetky športy. Nie, nebudem mu hovoriť, že chcem viac ako kamarátstvo, pretože ja mám večnú smolu a určite by mi to neopätoval. Nie, nebudem si robiť domáce úlohy, aj tak by som tú matematiku nikdy nezvládla, načo to skúšať.
