Môj partner nechce svadbu: Po siedmich rokoch už neviem, či ešte čakať

Sedem rokov je zvláštne dlhý čas. Dosť dlhý na spoločné Vianoce, dovolenky, rodinné oslavy aj hádky o úplné maličkosti. Dosť dlhý na to, aby sme si vytvorili spoločný život. A predsa sa stále pristihnem pri otázke, či vlastne čakám na niečo, čo nikdy nepríde.

Keď sme sa dali dokopy, svadbu som neriešila. Mala som pocit, že všetko má svoj čas a nechcela som byť žena, ktorá po roku ukazuje partnerovi prstene vo výklade. Lenže roky ubiehali a téma svadby sa medzi nami začala objavovať čoraz častejšie.

Najskôr hovoril, že ešte nie je správny čas

Prvé roky mal vždy logický dôvod. Najskôr sme nemali peniaze, potom riešil prácu, bývanie a ďalšie povinnosti. Chápala som to. Ani ja som nechcela svadbu na dlh alebo zásnuby len preto, že to odo mňa očakáva okolie.

Lenže dnes máme stabilný život a väčšina tých problémov už dávno neexistuje. Keď však spomeniem svadbu, odpoveď zostáva podobná. „Veď nám je dobre aj takto.“ A ja neviem, či mám tú vetu vnímať ako pokoj, alebo ako varovanie.

O tom, aké zvláštne je sledovať, ako všetci okolo nás postupujú do ďalších životných etáp, som čítala aj v Z-Blogu Mám 30 a stále neviem, či chcem deti: Všetci okolo mňa už majú jasno. Presne tento pocit ma niekedy dobehne na svadbách kamarátok.

zdroj: Pexels/Novkov Visuals

Nejde mi o šaty ani veľkú oslavu

Keby išlo iba o svadobné šaty, hostinu a fotografie, vedela by som sa toho vzdať. Netúžim po rozprávkovom dni za desiatky tisíc eur. Pre mňa je svadba skôr rozhodnutím, že obaja vedome hovoríme: áno, toto je človek, s ktorým počítam aj ďalej.

On tvrdí, že papier nič nemení. Možno má pravdu. Lenže ak papier naozaj nič nemení, nerozumiem, prečo je preňho také dôležité ho nemať. Práve táto otázka sa mi posledné mesiace vracia stále častejšie.

Niekedy mám výčitky, že naňho tlačím. Inokedy sa hnevám sama na seba, že som sedem rokov prijímala neurčité „raz“. Nechcem ultimátum ani prsteň vynútený hádkou. Chcem vedieť, či sa naše predstavy o budúcnosti vôbec stretávajú.

zdroj: Pexels/Jeremy Wong

Najhoršie je, že ho stále milujem

Keby bol náš vzťah zlý, rozhodovanie by bolo možno jednoduchšie. Nie je. Vieme sa spolu smiať, podporujeme sa a dokážem si predstaviť, že vedľa neho zostarnem. Práve preto je pre mňa také ťažké pochopiť, prečo sa pri jednej téme stále zastavíme na rovnakom mieste.

Aj v Z-Blogu Som introvertka, môj muž extrovert: Niekedy sa bojím, že mu nestačím ma zasiahla myšlienka, že dvaja ľudia sa môžu milovať a napriek tomu prežívať vzťah úplne odlišne.

zdroj: Pexels/Danik Prihodko

Neviem, ako dlho ešte čakať

Nechcem sa jedného dňa zobudiť po ďalších piatich rokoch a uvedomiť si, že som celý čas dúfala, že zmení názor. Zároveň nechcem zahodiť dobrý vzťah len preto, že jeho predstava záväzku vyzerá inak než moja.

Každý ďalší rok pritom robí túto otázku ťažšou, pretože máme spoločné zvyky, plány a predstavu domova, ktorú nechcem stratiť len kvôli jednému rozhodnutiu.

Asi už nepotrebujem ďalší neurčitý sľub. Potrebujem úprimný rozhovor, v ktorom si povieme, či svadbu nechce teraz, alebo ju nechce nikdy. Pretože medzi týmito dvoma odpoveďami je obrovský rozdiel.

A možno sa najviac bojím práve toho, že odpoveď už dávno poznám. Len som ju sedem rokov nechcela počuť.