Máš aj ty v hlave akýsi vnútorný hlas? Mentálna koučka radí, ako s ním pracovať, aby si bola šťastná

Nie je to len nenápadné šumenie myšlienok v pozadí. Spôsob, akým sa k sebe vnútorne prihovárame, má obrovský vplyv na našu psychickú pohodu, sebavedomie, vzťahy s okolím aj pracovné výkony. Tento tichý vnútorný hlas v nás dokáže povzbudiť a podržať, no rovnako rýchlo sa môže zmeniť na prísneho kritika, ktorý nás brzdí. Pozitívne však je, že sa s ním dá pracovať – môžeme ho postupne pretvoriť na hlas, ktorý stojí na našej strane.

Už si videla nový Startitup profil na Instagrame? Ak nie, rýchlo to naprav! Nájdeš ich ako @startitup_media. Ich obsah ti nesmie ujsť. Chýbala si im a my vieme, že aj oni tebe – tak ich followuj a zostaň v obraze!

Vnútorný hlas, ktorý nás sprevádza

Každý človek vedie v hlave neustály dialóg. Je ako spolujazdec počas jazdy – buď ťa povzbudzuje, naviguje a dodáva istotu, alebo ti neustále pripomína chyby a spochybňuje každý krok.

„Vnútorný monológ, čiže rozhovor, ktorý vedieme sami so sebou, nás ovplyvňuje omnoho viac, než si myslíme. Záleží na tom, aké slová používame, keď sa rozprávame sami so sebou. Ja by som to však otočila naopak – náš postoj, ktorý si v sebe pestujeme a vnútorným monológom posilňujeme, ovplyvňuje naše vnímanie reality,“ hovorí mentálna koučka Iveta Kirschner z BE NEW CULTURE.

Práve preto sa stáva, že po náročnom dni máš pocit, akoby sa všetko rúcalo a celý svet stál proti tebe. Stačí však, aby si sa na druhý deň cítila o niečo lepšie, a zrazu tie isté situácie vnímaš úplne inými očami. Skutočnosť sa nezmenila. Zmenil sa len spôsob, akým sa k sebe vnútorne prihováraš.

Keď minulosť ovplyvňuje prítomnosť

To, ako reaguješ na ľudí a udalosti okolo seba, často nesúvisí iba s tým, čo sa deje práve teraz. Mnohé tvoje reakcie formujú staré skúsenosti, nevyriešené emócie, dávne sklamania či rany, ktoré si si so sebou priniesla z minulosti.

zdroj: Unsplash/Rapha Wilde

„Mala som klientku s pocitom nedocenenia v detstve, pretože bola prostredná z troch dcér. Cítila sa neviditeľná a prehliadaná, a to aj neskôr v dospelosti. Vždy, keď jej okolie nevenovalo bezprostrednú pozornosť, mala pocit, že na ňu niekto zabudol, že s ňou niekto nerátal, že bola niekde v kúte. Toto ju ovplyvňovalo aj v práci, kde ašpirovala na vyššiu pozíciu, avšak nebola vybraná a miesto dostala jej kolegyňa,“ spomína koučka.

Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane.