„Mami, oci, povedzte, že ma ľúbite“

Opierajúc sa o posteľ sedíš na zemi a oblečené máš pyžamo, z ktorého si už síce trochu vyrástla, ale jednoducho sa ho ešte nedokážeš vzdať. Očami prechádzaš steny detskej izby a spomínaš na časy, kedy bola tvojím jediným útočiskom. Tvojím domovom. Na notebooku ti bliká niekoľko otvorených okien, minimalizovaný súbor s rozpísanou prácou a do toho ti hrá nejaká nechutne sentimentálna skladba, ktorá ešte umocňuje tvoje myšlienky. Zrazu ani nevieš ako a stekajú ti slzy po tvári.

Detská izba v tebe vyvolávala toľko spomienok. Plagáty na stenách už síce dávno nahradili fotografie, ale fľak na koberci, ktorý je šikovne skrytý pod skriňou či plyšové hračky zapadnuté prachom tam ešte stále sú. Opakuješ si, že si mala krásne detstvo a to aj napriek tomu, že si nedostala vždy to, po čom si túžila. Možno to bude znieť ako klišé, ale vždy si mala to, čo si v tej chvíli potrebovala. Okrem toho skvelých súrodencov či priateľov. A milujúcich rodičov…

Áno. Áno, milujúcich… Vieš, že ťa vždy milovali a budú milovať. Rodičovská láska je predsa jediná bezhraničná a nekonečná… Veď čo na tom, že to nikdy nepovedali?

foto: pexels.com

Teraz však rozmýšľaš, či si nespravila niečo zle, keď si to od nich nikdy nepočula. Možno si mala menej vymýšľať pri obedoch alebo počúvnuť hneď na prvýkrát. Čo z toho, že si bola vždy najlepšou z triedy, pýchou rodiny, bezproblémová, slušná, ústretová, nikomu si nikdy nepovedala nie. Stále si sa snažila, aby ťa pochválili. Všetko si robila viac pre nich ako pre seba. Chtivá po ich pohladení, uznaní, po ich láske…

Najmladší miláčik rodiny, ktorý väčšinu života prežil po ich boku. Teraz si však už odišla. Nie ďaleko, ale predsa. Čakala si, čo sa zmení. Či sa niečo zmení? Či ich diaľka dokáže prinútiť prejaviť city, ktoré k tebe majú. Pretože ty si vždy vedela, že tam sú, ale jednoducho si to chcela počuť. Dúfala si, že si budete konečne vzácnejší a tešila si sa na to, ako ťa privítajú, veď toľkokrát telefonovali, aby si sa už vrátila… No oni neprikladali istým veciam taký význam ako ty. Nechápali to. A hoci mali toho odžitého podstatne viac, nerozumeli životu. Nerozumeli tebe. Nevedeli, čo od nich chceš a ty si im to nevedela nikdy povedať.

Niekedy sa sama seba pýtaš, či je to nejaká hra, čo s tebou hrajú. Veď na všetkých sociálnych sieťach zdieľajú tvoje fotky s popisom, že akí sú šťastní a vďační za také dieťa. No sú naozaj hrdí alebo sa chcú len pred ostatnými pochváliť? Ale veď oni zďaleka nestoja za tvojimi úspechmi. Ty si to dokázala sama, tým aká si. Akou ťa síce oni spravili, ale s tým, že ty si s tým musela bojovať. Pod fotkou stojí „máme ťa radi“ a vidí to celý svet… A prečo to ty nevieš? Prečo ti to nepovedia, prečo ťa nepochvália, keď to tak cítia… Do očí, priamo. Nie len cez písmenká…

foto: pinterest.com

Teraz si už veľká. Vraj dospelá. So svojimi pocitmi vieš bojovať a emócie potláčať. No ešte pred pár rokmi to bolo iné. So slzami v očiach si utekala do svojej izby a svoj smútok pred ostatnými skrývala. Hoci si stále čakala, že sa v dverách niekto zjaví a povie „neplač“, scenár z amerických filmov sa nikdy nezrealizoval. Nikto neprišiel, neobjal ťa a neutešil. A ty si sa preto s tým naučila vyrovnávať sama. Veď si musela.

Dnes si už ty mamou. A si to najlepšou na svete. Svoje deti držíš za ruku vždy, keď môžeš a opakuješ im, ako ich miluješ. Oni tomu možno ešte nerozumejú. Veď sú to len slová. No ty vieš, aké je to dôležité. Nebáť sa a povedať to. Veď slová majú takú moc. Vyjadriť to, čo človek cíti je nehorázne ťažké. Musí v sebe niečo ako keby zlomiť… Ale povedať blízkym, čo k nim cítime je nevyhnutné, potrebné. A najmä, je to krásne. A ten pocit nám nikto nikdy nevezme.

Kedy vám naposledy povedali rodičia, že vás ľúbia? A kedy ste to povedali vy im?

Prelomte bariéry, zabudnite na hrdosť, ostych či ego. Zdvihnite telefón, nasadnite do auta, napíšte mejl… Je to jedno ako, len to dajte zo seba von. A keď to vaši rodičia nevedia povedať, tak to skúste vy. Lebo stále je tu šanca, naučiť to aj ich. Dajte im vedieť, že je dôležité, počuť to. Nech to vedia. A skúšajú.

Svet je krásny, len sa treba vedieť pozerať.

Mám vás rada!