Mám priateľa, no aj tak som sama: Jeho telefón má vo vzťahu prednosť predo mnou

S priateľom sme spolu tri roky a posledné mesiace mám čoraz silnejší pocit, že v našom vzťahu sme vlastne traja. Ja, on a jeho telefón. Keby išlo o občasné scrollovanie, asi by som to vôbec neriešila.

Veď mobil máme v ruke všetci. Lenže u nás je ten telefón úplne všade. Pri raňajkách, pri večeri, v aute, na gauči aj v posteli. A ja už neviem, ako mu mám vysvetliť, že ma to prestáva baviť.

Najhoršie je, že keď sme spolu, mám často pocit, že tam vlastne vôbec nie je. Rozprávam mu niečo z práce a on pozerá do mobilu. Odpovie mi „mhm“, prikývne a o pár minút sa ma spýta presne na to, čo som mu práve povedala.

Vtedy ma ide poraziť.

Sedíme vedľa seba, ale spolu nie sme

Nedávno sme boli na večeri. Tešila som sa, že konečne niekam vypadneme a budeme mať čas len pre seba. Sadli sme si, objednali jedlo a asi do troch minút už mal telefón v ruke.

„Nemôžeš ho aspoň teraz odložiť?“ spýtala som sa.

„Veď len niečo pozriem,“ odpovedal.

Lenže to jeho „len niečo“ trvá pokojne dvadsať minút. Instagram, videá, správy, šport, ďalšie videá. Ja sedím oproti nemu a pripadám si ako doplnok k stolu.

Rovnako je to doma. Navrhneme si film, ale polovicu času pozerá do mobilu. Keď mu poviem, že ma to štve, na chvíľu ho položí a o desať minút ho má znova v ruke.

Nejde pritom o jednu večeru alebo jeden film. Je to ten istý pocit každý deň, akoby všetko v mobile bolo dôležitejšie.

zdroj: Freepik/freepik

S kamarátmi ho zrazu nepotrebuje

Najviac ma však vytáča jedna vec.

Keď ide von s kamarátmi, dokáže mi neodpísať tri alebo štyri hodiny. Raz som mu večer napísala, či mám čakať, alebo mám ísť spať. Odpísal až po polnoci.

Na druhý deň mi povedal: „Bol som s chalanmi, nechcel som byť stále na telefóne.“

A mňa v tej chvíli úplne seklo.

Takže odložiť telefón vie. Vie byť prítomný, vie sa rozprávať, vie si užívať spoločnosť bez toho, aby každé dve minúty kontroloval displej. Len keď je so mnou, akoby to neplatilo.

Nechcem bojovať s obrazovkou o jeho pozornosť

Hovorila som mu to už viackrát. Vždy povie, že to preháňam, alebo že na mobile predsa nie je až tak často. Potom sa dva dni snaží a všetko je zrazu lepšie. A o týždeň sme tam, kde sme boli.

Nechcem mu telefón zakazovať ani kontrolovať. Nechcem byť tá otravná frajerka, ktorá stále opakuje „odlož ten mobil“. Chcem len normálny večer, pri ktorom sa na seba pozeráme, rozprávame sa a nemám pocit, že súperím s každou notifikáciou.

Mám ho rada. Lenže posledné mesiace sa vedľa neho cítim zvláštne sama.

A začínam premýšľať, či sa dá byť vo vzťahu osamelá.

Myslím, že už poznám odpoveď.