Lucia Gažová z Lulus bakery: Takto sa pečie v Trnave

Zabudni na tra­dičné cuk­rá­ren­ské výrobne, v kto­rých sa pečú len dobošky, pun­čáky či veter­níky. Lucia Gažová, mladá pod­ni­ka­teľka a cuk­rárka z Trnavy, je dôka­zom toho, že piecť sa dá aj moderne, štý­lovo a chutne.

Jej Lulus bakery, malú cuk­rá­ren­skú výrobňu, ktorá sa nachá­dza v Trnave, opúš­ťajú len poc­tivé kolá­čiky a torty, ktoré sú nie­len mimo­riadne lahodné, no sú aj pas­tvou aj pre oči.

Vitajte vo svete pes­tro­fa­reb­ných mak­ró­niek, cup­ca­kov, che­es­ca­kov alebo tar­ta­le­tiek!

V minu­losti si sa veno­vala mode­lingu. V roku 2008 si dokonca zís­kala titul Miss sym­pa­tia. Ako sa dievča z mode­lin­go­vého pro­stre­dia dostane k takej vášni pre cuk­ro­vinky?

V prvom rade, mode­lin­gové pro­stre­die pre mňa nikdy nebolo tým pra­vým ore­cho­vým. Mode­lingu som sa veno­vala skôr okra­jovo, bol to pre mňa najmä úžasne jed­no­du­chý spô­sob, ako pre­ces­to­vať a spoz­ná­vať svet. Nikdy som sa však mode­lingu neve­no­vala natoľko, aby ma tento svet sti­hol úplne vtiah­nuť. Mojím odbo­rom bol mar­ke­ting, ktorý som vyštu­do­vala, a istý čas som v tomto odvetví aj pra­co­vala. Práve mar­ke­ting mi poot­vo­ril oči, aby som našla malú medzierku na trhu, v kto­rej by bolo miesto pre moju vášeň pre peče­nie, nad­še­nie a kre­a­ti­vitu. Tak som to teda skú­sila. Mode­ling mi samoz­rejme veľmi pomo­hol — začali sa o mňa v súvis­losti s peče­ním zau­jí­mať aj médiá, a potom to už šlo tro­šičku ľah­šie.

Pred­tým, než si otvo­rila Lulus bakery, si pra­co­vala ako mar­ke­tin­gová mana­žérka. Kedy nastal ten zlom, že si si pove­dala, že opus­tíš sta­bilné zamest­na­nie a pôj­deš sa naplno veno­vať peče­niu? Aké boli tvoje začiatky?

Keď som sa každý večer vra­cala domov z práce z Bra­ti­slavy, naho­dila som zás­teru a do noci piekla. Keď už mi bola domáca kuchyňa malá, kolá­čiky som nemala kde skla­do­vať a ozý­valo sa mi mnoho ľudí, ktorí moju tvorbu chceli ochut­nať, presne vtedy, keď mi to všetko tak trošku začalo pre­ras­tať cez hlavu, som sa roz­hodla, že to vyskú­šam. Že to celé risk­nem a uvi­dím, ako to dopadne. Tak som teda vyšla — či skôr vysko­čila — zo svo­jej kom­fort­nej zóny, a ono to vyšlo!

Kde si sa naučila piecť? Absol­vo­vala si nie­kedy kurzy peče­nia alebo si sa všetko naučila sama?

Žiadne kurzy som neab­sol­vo­vala. Piecť som sa naučila úplne sama. Aj tento fakt je dôka­zom toho, že ak niečo naozaj veľmi, ale veľmi chcete, dá sa to!

Už ako modelka si pre­ces­to­vala veľa kra­jín, nedávno si sa dokonca vrá­tila z USA. Sle­du­ješ aj trendy v zahra­ničí a nechá­vaš sa nimi inšpi­ro­vať? Pou­ží­vaš pri pečení nejaké netra­dičné ingre­dien­cie?

Samoz­rejme. Sle­du­jem trendy všade, kam prí­dem, a zis­ťu­jem, čo je v danej kra­jine popu­lárne, aké chute pre­fe­rujú a ako veľmi sladké kolá­čiky potre­bujú. Každý národ to má úplne inak, v kaž­dej kra­jine majú radi dia­met­rálne odlišné veci, dokonca pou­ží­vajú aj iné tech­no­lo­gické postupy. Celá táto sladká veda je pre mňa veľmi fas­ci­nu­júca. Mys­lím si, že ingre­dien­cie, ktoré pou­ží­vam, sa dnes už nedajú nazvať netra­dič­nými, lebo sa posú­vame naozaj veľ­kými krokmi vopred. Pred pár rokmi ešte boli netra­dičné ružové lupene, sušená levan­duľa, agar, či domáce extrakty zo všet­kého mož­ného. Dnes je to už tak­mer samoz­rej­mosť.

Tento týž­deň sa na pulty kníh­ku­pec­tiev dostala tvoja prvá knižka, Lulus — cuk­rárka. Prečo si sa roz­hodla napí­sať knihu? V čom sa tvoja cuk­rárka líši od ostat­ných cuk­rár­skych kníh na trhu?

Cuk­rár­sku knihu som sa roz­hodla napí­sať preto, lebo to bolo mojím snom, odkedy som začala piecť. A sny si predsa treba plniť, no nie? Dala som do nej celú seba, všetko, čo som sa o pečení dote­raz naučila, moje vedo­mosti, tipy a triky. Okrem týchto vecí, ktoré v kaž­dej správ­nej gas­tro knihe musia byť, som sa však do svo­jej knižky sna­žila pre­niesť aj moju radosť z peče­nia, nad­še­nie a lásku, s kto­rou každý deň pečiem.

Podľa reak­cií mojich prvých čita­te­ľov sa mi to aj poda­rilo. Pri jej čítaní sa usmie­vajú a tešia z kaž­dého jed­ného výtvoru. A práve tým je asi moja kniha odlišná od tých ostat­ných — je veľmi osobná a je v nej kúsok zo mňa. Knižka je tak­tiež veľmi pre­hľadná, všetky recepty a postupy sú detailne spra­co­vané, takže každý, kto aspoň trošku chce, zvládne aj zlo­ži­tej­šie recepty.

Dokáže podľa tvo­jej knihy napiecť aj úplný začia­toč­ník? Ktorý recept je tvoj najob­ľú­be­nejší, a prečo?

Pred tým, ako som knihu vydala, tes­to­vala som via­ceré recepty na ľuďoch z môjho oko­lia. Či už to bol môj pria­teľ, rodina, alebo 10-ročná kama­rátka — všetci to zvládli! Takže áno, dovo­lím si tvr­diť, že kniha je napí­saná tak, aby z nej doká­zal napiecť aj úplný začia­toč­ník. Ťažko pove­dať, ktorý recept je môj najob­ľú­be­nejší, mám ich rada všetky! Mojou srd­cov­kou sú torty, mini kolá­čiky, a samoz­rejme aj maka­rónky, vďaka kto­rým sa to celé začalo. V pod­state všetky recepty, ktoré som do knižky dala, sú moje najob­ľú­be­nej­šie. Rov­nako aj tie ostatné, ktoré si ale šet­rím na ďal­šiu knižku.

Vraj musíš veľa­krát svoje objed­návky pre vyťa­že­nosť odmie­tať. Neplá­nu­ješ svoju výrobňu roz­ši­ro­vať?

Áno, je to pravda. Často musím zákaz­ní­kov odmie­tať pre nedos­ta­tok času, či rúk. Mohla by som sa roz­rásť, mohla by som mať nie­koľ­ko­krát väč­šiu výrobu a nie­koľko zamest­nan­cov. Časom to určite aj spra­vím, no teraz sa ešte nech­cem vzdať toho, že každý jeden kolá­čik a každá jedna torta je naozaj moja — venu­jem jej čas, hrám sa s ňou, a teším sa z kaž­dej jed­nej, ktorá opustí moju výrobňu. Lulus bakery je moja srd­covka a cítia to, samoz­rejme, aj moji zákaz­níci. Pre mňa je Lulus bakery niečo ako moje dieťa, a ja mu momen­tálne ešte nech­cem dovo­liť pri­veľmi vyrásť.

Čo mys­líš, prečo sa tvoje kolá­čiky medzi ľuďmi tak ujali? V čom spo­číva ich tajom­stvo?

Sú vizu­álne odlišné, chu­ťovo zau­jí­mavé, a sú robené presne tak, ako by som si ich robila doma. Ľuďom jed­no­du­cho chu­tia, tešia sa z nich, a preto sa radi vra­cajú znova.

Máš nejaké zásady, ktoré pri pečení striktne dodr­žia­vaš? Aká je filo­zo­fia Lulus bakery?

Žiadne striktné zásady nemám. Aj keď to bude znieť ako klišé, musí to ísť hlavne od srdca, trošku nie­čoho pri­dať, iného ubrať. Musí sa však dodr­žia­vať kva­lita suro­vín, tech­no­lo­gické postupy a hlavne — vo výrobe musí byť dobrá nálada a prí­jemná atmo­sféra. Bez nej to jed­no­du­cho nejde. Už vopred viem, že keď mám zlý deň, nemu­sím sa ani sna­žiť piecť maka­rónky, lebo sa jed­no­du­cho nepo­da­ria. Nikdy. Preto je pre mňa veľmi dôle­žité, s kým pra­cu­jem, a aká atmo­sféra a pohoda vo výrobni je.

Ako vní­maš samu seba? Skôr ako šikovnú pod­ni­ka­teľku, ktorá vybu­do­vala úspešný gas­tro­biz­nis, alebo ako zanie­tenú cuk­rárku? Vieš si pred­sta­viť, že jed­ného dňa budeš na chod svo­jej výrobne už iba doze­rať?

Jed­ného dňa možno, no aj tak budem vždy v zás­tere, pri­pra­vená do boja :). Samu seba vidím nie­kde na pol­ceste medzi týmito dvomi ženami, a mys­lím si, že takto nejako by to malo byť. Nestra­tiť dušu pre to, čo milu­jete, no treba sa na to, samoz­rejme, poze­rať aj trošku biz­ni­sovo.

Nechá­vajú ti zákaz­níci pri pečení voľnú ruku alebo sa ria­diš ich požia­dav­kami?

Väč­ši­nou si nechajú pora­diť, majú rešpekt a pokoru, lebo vedia, že ja im zle nepo­ra­dím. Mávam ale aj zákaz­ní­kov, ktorí si nástoj­čivo trvajú na svo­jom, no ak ja o tom nie som pre­sved­čená, nasme­ru­jem ich tým správ­nym sme­rom, aby som mohla byť na každú tortu, či koláč, ktorý odo mňa odchá­dza, hrdá. Ak si však nedajú pove­dať, nemám prob­lém objed­návku odmiet­nuť.

Ktoré obdo­bie v roku je tvoja výrobňa naj­vy­ťa­že­nej­šia? Je to via­nočná alebo sva­dobná sezóna?

Mys­lela som si, že to budú Via­noce. Potom som zis­tila, že sú to svadby. V novem­bri si zvyk­nem trošku vydých­nuť, ale inak ideme stále naplno.

Máš dobre roz­be­hnutý biz­nis, tvoja cuk­rá­ren­ská výrobňa pre­kvitá a teší sa veľ­kému záujmu zo strany zákaz­ní­kov, vydala si knihu… Aké sú tvoje ambí­cie do ďal­ších rokov? Kam až chceš Lulus bakery posu­núť?

Kniha bola mojím snom, ktorý som si už spl­nila. V oblasti médií mám ešte jeden sen, no uvi­díme, či sa mi ho raz podarí zre­a­li­zo­vať, a možno sa na vás budem usmie­vať aj s mojimi dezer­tami z tele­víz­nej obra­zovky. Do budúc­nosti by som sa chcela pre­sťa­ho­vať do svo­jej vlast­nej výrobne, ktorá by bola záro­veň mies­tom, kde sa zasta­víte vždy, keď budete mat chuť na niečo dobré a sladké. Tak si držme palce. 🙂

foto: Anna Cagala — Caga­love pho­tog­raphy