Bola som šťastná a nedočkavá. Tešila som sa na dovolenku so svojimi šialenými priateľmi. Plánovali sme všetko tak dlho a precízne, až to nakoniec skončilo improvizáciami s náhodami. Malo to byť o desiatich dňoch hlasnej hudby, dobrého jedla a vína. Žeby to chcel osud inak? 🙂
Keď som po dvoch dňoch mala už dosť všetkej tanečnej hudby, ktorú aj tak veľmi nemám rada, rozhodla som sa preskúmať okolie, ktoré obklopovalo náš prenajatý domček. Netušila som, kam vlastne kráčam a ani som nepremýšľala, ako sa dostanem naspäť za svojou partiou.
Všetko som si obzerala a nevedela som sa vynadívať na prírodu okolo mňa. Všetko som si chcela odfotografovať na svoj fotoaparát. No pri mojej šikovnosti, som stihla v priebehu pár minút zablúdiť. Zmätená s takmer vybitým telefónom, veď vieš, také poriadne klišé.
Ľudia sa usmievali asi na všetkých okolo seba. No na jeden nezvyčajný úsmev som doteraz nezabudla. Pri otázke, či som sa stratila, sa mi naozaj podlomili kolená a zatriasol hlas. Ani ja sama som nečakala, že niečo také sa môže stať aj mne.
