Láska, ktorá nepominie
Vzťahy
Boli sme ešte len deti, keď sme sa spoznali. Deti, ktoré si išli za svojimi snami a neriešili zbytočnosti. Ľúbili sme sa. Užívali sme si každú spoločnú chvíľu. Boli sme šťastní. Nezabudnem na naše spoločné zážitky, keď sme spolu blbli. Ako sme si postavili vlastný statív z konárov stromu, ako sme boli spolu každú voľnú sekundu, ako sme cestovali do Talianska na otočku a hľadali celé hodiny po meste McDonald /a aj tak ho nenašli/.
Nezabudnem, ako si ma učil jazdiť na aute a ja som naháňala srnku či zajaca, ktorý mi, bohužiaľ, neušiel. Náš smiech bol ten najúprimnejší a naše bitky nekonečné, silné a bolestivé. Nakoniec sa ale vždy skončili radostne a smiali sme sa na našich modrinách a škrabancoch. Nedokázalo nás rozdeliť nič, ani diaľka, ktorú sme museli stále precestovať, aby sme boli spolu.

Ako sa čas posúval a my sme vyrastali, nastali v našich životoch zmeny. Viac povinností, menej spoločného času. Veľa ľudí sa snažilo nás rozdeliť, ale nikomu sa to nedarilo. Držali sme spolu pevne ruka v ruke, kým neprišli prvé veľké hádky. Prvé veľké nezhody, kvôli času. Boli sme na seba naviazaní, boli sme na seba zvyknutí. Už od „detstva“. Snažili sme sa byť spolu, ale nešlo to.












