Cítila sa tak slabá a silná zároveň. Rozmýšľala chladnou hlavou a vedela, že on nie je ten, ktorého by ľúbila. Napriek tomu ju ale sklamalo, ako rýchlo zahodil šancu sa ním stať. Nič ju nesklamalo viac ako opäť ten pocit, keď sa na ňu niekto „vykašľal“. Prečo? Prečo ti dával nádej a potom ju len tak zahodil, keď si možno už trochu začala myslieť, že to vypadá fajn.
Bola tak zúfalá, a tak zúfalo potrebovala niekoho, na koho sa môže spoľahnúť. Teraz by najradšej svoje srdce zahodila do ruky komukoľvek, len aby mala pocit, že na nej niekomu záleží. Dala by všetko pre to, aby mohla pocítiť ten pocit. Pocit byť milovaná aj niekým iným, ako mačkami, ktoré jej každý deň skákali do okna. Čo by dala za to, aby sa jej niekedy na okne zjavila nie len mačka, ale tvár niekoho, kto by na ňu hľadel ako na anjela. Chce až tak veľa?
Na svete žije cez 8 miliárd ľudí, a predsa sa cítila ako keby bola na tomto svete sama. Bez všetkého. Bez toho, kto by ju naozaj mal rád. Aká je šanca, že ju niekto z týchto 8 miliárd ľudí bude skutočne ľúbiť? Po týchto momentoch má pocit, že tá šanca neexistuje. Čo všetko by teraz zapredala len pre jedno objatie. Pre jeden bozk na čelo, či tulipán.
Chce len zažiť to, čo zažíva asi 70% ľudí na tejto planéte. Rozhádzané vnútornosti pri pohľade na niekoho, kto by ju urobil šťastnou viac, než je. 30 minútovú prípravu seba samej pre jeho pochvalu o tom, aká je nádherná. Samozrejme, povedal by jej to aj ráno pri vstávaní, kedy by zaslintala celý vankúš a nemala dokreslené obočie. On by jej aj napriek tomu povedal, že je nádherná. Tieto maličkosti by jej otočili deň o 360 stupňov. Túžila po tom celým svojím srdcom, a napriek tomu vedela, že tak skoro sa toho nedočká. Vedela to, pretože aj keby sa zjavil niekto, hneď by odišiel. Tak to bolo vždy.
