Človek je kolektívny tvor, a preto sa väčšinu svojho života snažíme správať správne. Rodičia nás učia slušne sa správať, vážiť si autority, podeliť sa, poprosiť, ospravedlniť sa, vážiť si starších… toto všetko je dôležité a veľmi dobré. Všetko nám však nemusí dokonale vyjsť. Zmieriš sa s tým? Občas zabúdame na seba a na to, čo je naozaj dôležité.
V detstve sa cítime ako stredobod vesmíru. Všetko v našom svete sa točí okolo nás. Rodičia nás obskakujú ako ten najväčší poklad. Potom príde v našom živote zlom a my si uvedomíme, že to tak nie je. Ak chceme mať kamarátov a byť obľúbení, musíme sa občas ovládnuť a povýšiť cudzie potreby nad vlastné. Kto má rád nafúkaných sebcov? Občas musíme byť ticho, občas musíme pomôcť iným. Lenže všetkého veľa škodí a my nesmieme zabudnúť ani na seba.
Na základnej škole som mala partiu kamarátok. Chodili sme spolu hrať basketbal, boli sme spolužiačky, chodili sme spolu po škole na kávu. Bola som predseda triedy a mala som pocit, že je všetko dokonalé. Lenže potom sa jedna z mojich „kamarátok“ rozhodla, že predseda chce byť ona. Naozaj sa konali druhé voľby a ona vyhrala. Z dvanástich dievčat ma podržala jedna kamarátka. To by nebolo to najhoršie. Dievčatá sa so mnou prestali baviť, vylúčili ma z partie. Mala som pocit, že je to iba moja chyba. Z časti určite bola, ale … Snažila som sa zmeniť a stať sa lepším človekom. Začala som sa viac zaujímať o ich životy, viac sa im venovať a neustále sa snažiť. Podarilo sa, časom sme sa stali opäť kamarátkami, možno ešte lepšími, veď sme boli deti a ja som si uvedomila, že som naozaj bola často sebecká. Aj skúsenosť, ktorá má dlhší čas bolela a trápila, mi vlastne veľmi pomohla.
