Keď náruč zostane prázdna: Psychologička vysvetľuje, ako strata dieťaťa mení identitu ženy

Mala si byť v kolotoči prebaľovania, dojčenia a bezsenných nocí plných detského plaču, no namiesto toho čelíš tichu, ktoré trhá srdce. Psychologička Monika Grepiniaková exkluzívne pre Odzadu poodhalila, akým peklom prechádza žena, ktorú zasiahla strata dieťaťa po narodení.

Táto téma je v našej spoločnosti stále obostretá mýtusmi a nepochopením, no pre matku, ktorej náruč zostala prázdna, ide o brutálny zásah do samotnej podstaty jej bytia. Nie je to len strata milovanej bytosti, ale aj totálny rozpad tvojej identity, kedy sa tvoja rola matky zmenila na nepredstaviteľnú bolesť.

Kto som, keď moje dieťa nie je pri mne

Tento psychologický fenomén je mimoriadne bolestivý, pretože žena sa po pôrode stáva matkou nielen psychicky, ale aj biologicky. Tvoje telo stále funguje v režime starostlivosti, hormóny pracujú, možno sa ti stále tvorí mlieko, ale objekt tvojej lásky zmizol. Monika Grepiniaková upozorňuje, že v tomto momente môže nastať stav takzvanej depersonalizácie, čo je častý sprievodný jav, ktorý prináša strata dieťaťa v ranom veku.

zdroj: Pexels/cottonbro studio

„V takýchto chvíľach majú ženy často pocit, že žijú mimo svojho vlastného tela, že to telo vlastne nie je ich a začnú ho vnímať ako niečo cudzie a vzdialené“ hovorí Monika Grepiniaková. Máš pocit, že všetko okolo teba je len zlý sen a tvoje fyzické ja ti nepatrí. Tento pocit prázdnoty je tak silný, že matka často stráca zmysel svojej existencie. Ak nie som matka, ktorá sa stará o svoje dieťa, tak kto som? Táto otázka zostáva visieť vo vzduchu a odpoveď na ňu neprichádza týždne ani mesiace.

„Je to nesmierne náročným obdobím, kedy sa žena pýta samej seba, kým vlastne je, ak už nie je matkou v tom pravom a praktickom zmysle slova“ úvádza psychologička. Biologické procesy v tele matky totiž nezmiznú zo dňa na deň len preto, že dieťa už nie je prítomné.

Prsia sa nalievajú mliekom, ruky automaticky siahajú po prázdnej postieľke a mozog je nastavený na neustálu pohotovosť. Táto disharmónia medzi fyziológiou a krutou realitou vytvára obrovské vnútorné napätie. „Žena v tomto stave potrebuje extrémne veľa času na to, aby vôbec prijala fakt, že sa jej svet nezrúti, hoci má pocit, že sa to už stalo a nič nemá význam“ prízvukuje Grepiniaková.