Hľadela do tvojich očí, a pritom mala pocit, že sa s ňou celý svet točí, keď si jej bozk na pery dával, a v jednu chvíľu stále opakoval, ako veľmi ju miluješ.
Celý svet sa jej krútil pred očami. Keď ho zbadala, keď s ním bola a naposledy, keď na neho myslela, lebo nič iné jej už neostávalo. Zostal len ten úbohý pocit po jeho dotykoch, pričom sa stále nevie zmieriť s tým, že ďalšie už neprídu. Sú len spomienkou. Spomienkou na niečo, čo bolo a už nikdy nebude. Nedokáže to zmeniť a už ani nemôže.
V knihách, či filmoch sa každý vystatuje povzbudením: Nikdy nie je neskoro. Hneď ako hrdina vysloví z úst túto vetu, zdvihne hlavu a rozhodným krokom ide zmeniť svet. V reálnom živote to ale nefunguje. Sú to len prázdne slová, pri ktorých možno pozdvihneš hlavu a vykročíš rozhodným krokom. Hneď ale narazíš na stenu, ktorá ťa opäť zloží na zem a nič tak nezmeníš. Hovoria ju len ľudia, ktorí vedia aká je pravda, no boja sa ju priznať. Stále si budú namýšľať, že zatiaľ, čo budú sedieť so založenými rukami a hovoriť si v hlave „Nikdy nie je neskoro“, všetko sa zmení. To je však klamstvo.
A tak teraz, keď sa jej točí svet, prichádzajú ďalšie sekundy s oznamom, neskoro. Je už neskoro, a ona sa zobudila z toho sna. Sna, keď ho mala pri sebe, na také krátke okamihy, ale pritom na tie okamihy do teraz spomína. Pri ňom, akoby sa ten čas stratil a vôbec neexistoval. Stratila sa chvíľa, keď bola s ním. Stratil sa on. Na čo je vlastne dobré toto, keď na neho stále myslí? Trápi sa ohľadne minulosti. Minulosti, ktorá sa už nikdy nepremení na prítomnosť. Možno keby vedela vrátiť čas, ale to nevie. A preto si len predstavuje tú chvíľu, kedy ho mala pri sebe. A to je to najhoršie. Nevie sa cez neho dostať, nevie sa dostať z toho stavu „opitosti“ do neho.
