So slzami v očiach píšem tieto riadky. Je to už niekoľko dní, ba dokonca aj týždňov od tvojho náhleho odchodu. Nedokážem tomu stále veriť, tu zdrvujúcu správu nedokážem stále stráviť. A s tvojím odchodom sa neviem zmieriť.
Iba majitelia psov dokážu pochopiť lásku, ktorú im dávajú, a bezhraničnú bolesť, keď odídu.
Tá bolesť sa nedá vyjadriť slovami, ten prázdny pocit s myšlienkou, že už tu nie si. Niekto, kto tak pridlho bol súčasťou každého môjho dňa, dennodenne desať rokov. Vyrastali sme spolu, dospievali a dozreli sme bok po boku. Až do osudného dňa, ktorý nás navždy rozdelil. Zrazu bol koniec. Spolu s tebou odišiel kus môjho srdca, kus mojej osobnosti a kus mňa samej.
Psy nie sú zmyslom života, avšak dávajú mu zmysel.
A odkedy tu nemám teba, cítim sa, akoby ten zmysel odišiel spolu s tebou tam hore. Stále neverím tomu, že už ťa nikdy neuvidím, nepohladkám, nepolaskám a čo je najhoršie, že už nikdy nebudeš u mňa doma a neprivítaš ma medzi dvermi, keď sa vrátim. Tá predstava mi stále láme srdce. Tá malá bielka guľka, ktorá nám všetkým zmenila život k lepšiemu, roky nás obdarovávala láskou, vernosťou, radosťou, tu po sebe zanechala prázdne miesto, ktoré sa nikdy nevyplní.
