TMA
Naraz akoby všetko stratilo zmysel. Veľká hmla, cez ktorú preniká len veľmi malo svetla. Snažíš sa prejsť na druhu stranu, ale nedarí sa ti. Pokúšaš sa prebrodiť tu hmlu, ktorá pomaly už spadá do tmy, ale neúspešne. Skúšaš rôzne cesty, taktiky, ale stále sa nevieš dostať cez tu hmlu, ktorá ťa už pomaly úplne pohltila.
Tak sa pokúšaš už len nejako to prejsť a prežiť. Mať pocit, že stále si živá a zdravá. Plná ešte citov a emócii, ktoré v tebe odohrávajú príjemné pocity, pri ktorých sa cítiš ako vo svete, kde je všetko tak úžasne, aspoň na ten moment. Stačí len chvíľa. No pomaly máš pocit, že nevieš, či to ešte dokážeš. Pocit strachu ťa v tom brzdí a nechce ťa nechať prejsť cez to všetko s pocitom, že porazíš tu tmavú hmlu. Dostať sa na druhý koniec cesty, kde už by si nemala pocit strachu.
Máš pocit takej veľkej záťaže z bolesti, sklamania, strachu, smútku…že už ani nevieš, ako sa máš cítiť. Niekedy by si plakala, kričala, búchala.. no teraz sa už nezmôžeš ani na jediné slovko, či vyjadrenie tvojho pocitu. Máš v sebe toľko veľa neskutočne zmiešaných myšlienok, že už to nevieš ani ty sama opísať, ako sa cítiš a čo vôbec cítiš. Zrazu ako keby si tu bola už len ty a tvoje nepochopené, a zranené vnútro, ktoré prosí o pomoc, no pritom ani nevie, čo pociťuje. Už je toho tak veľa, že nevie spracovať informácie a jednoducho rezignuje.. aj keď to tak veľmi bolí ..len ticho sedíš, rozmýšľaš a snažíš si pomôcť aj keď nevieš ako.
