Asi som si to musela vyskúšať na vlastnej koži. Tak veľmi som túžila po skutočnej láske, že som ju hľadala všade, kam som sa pohla. V každom mužovi som videla nádej, šancu, že s ním ma konečne postretne šťastie. Skúšala som to v náručí mnohých a pritom som nevidela, že ten, kto ku mne patrí, bol vždy tak blízko. Pozerala som sa cez neho.
Teda, vždy som videla, že je tu. Že je súčasťou môjho života, no nikdy som sa na neho nepozerala tým spôsobom, akým sa žena pozerá na chlapa, ktorého chce pobozkať. Bol to môj dobrý priateľ. A ja som ho brala ako samozrejmosť. Nevnímala som, že on na mňa hľadí inak.
Šťastie niekedy nie je ďaleko
Zatiaľ čo ja som chodila na jedno rande za druhým, on stál pri mne a naznačoval mi, že si šancu zaslúži aj on. Nechcel mi kaziť radosť, nechcel stratiť naše priateľstvo tým, že mi zrazu vyzná city. Je mi to ľúto, no asi to tak malo byť. Asi som si to musela uvedomiť sama, inak by som neuverila tomu, že z nás dvoch môže byť naozaj pár. A zatiaľ čo on odišiel žiť do iného mesta, vo mne sa začali prebúdzať zvláštne pocity.
