FRIDA — bra­ti­slav­ský pod­nik, ktorý dýcha ume­ním, žen­skos­ťou a pôžit­kom

Danica Ondre­jo­vič, maji­teľka Fridy, pre­žila dlhé roky v Miláne, kde štu­do­vala maľbu a neskôr špe­cia­li­zá­ciu kurá­tor a kri­tik. Jej život­ným kré­dom je pomôcť ľuďom odtr­hnúť sa od rea­lity a kon­ven­cií, vní­mať ume­nie dušou, pomôcť im lie­tať. Lásku k ume­niu a ku kráse pre­niesla aj do svo­jej kaviarne Frida, ktorá slúži aj ako obcho­dík so sta­ro­žit­ným nábyt­kom či kože­ným tova­rom. Danica vedie Fridu spolu s kama­rát­kou z det­stva Zuza­nou, bez kto­rej by si už neve­dela Fridu pred­sta­viť. Danica a Zuzana, dve ženy, chceli aj žen­ské meno kaviarne, ktoré by odzr­kad­ľo­valo jej ducha, a tak vznikla FRIDA.

O zalo­žení Fridy, jej filo­zo­fii a atmo­sfére sa dočí­taš v roz­ho­vore.

Danica, tvoj pod­nik nesie meno mexic­kej maliarky Fridy. Čo majú FRIDA STORE GAL­LERY CAFFÉ a Frida Kahlo spo­ločné?

Prečo Frida? Bolo to cel­kom jed­no­du­ché. Hľa­dali sme žen­ské meno, ktoré bude odzr­kad­ľo­vať v sebe kul­túru, žen­skosť, ume­nie, bohém­sky život a v nepo­sled­nom rade bude aj zapa­mä­ta­teľné. Vyšlo to na Fridu.

S akou myš­lien­kou či filo­zo­fiou si otvá­rala svoj pod­nik, ktorý slúži ako kavia­reň, galé­ria aj obchod­ník záro­veň?

Žia­dalo sa nám miesto, ktoré bude v sebe spá­jať aspekty domá­cej pohos­tin­nosti, moje dlho­ročné býva­nie v Talian­sku ma b tejto oblasti veľa naučilo a malo to byť miesto, ktoré bude inšpi­ro­vať ľudí, ktorí sem cho­dia. Jed­no­duch­šie pove­dané, ľudia sa tu cítia ako v obý­vačke u kama­rátky, kde sa stre­táva veľa zau­jí­ma­vých ľudí bez pred­sud­kov a bavia sa o živote a umení, sú obklo­pení krás­nymi sta­ro­žit­nými vecami, ktoré okrem iného slú­žia naozaj k tomu, na čo boli vyro­bené. U nás sa sedí aj na diváni, aj na kres­lách a aj stoly slú­žia k tomu, k čomu boli vytvo­rené. Na ste­nách visia obrazy — či už moja vlastná tvorba, alebo výstava iného umelca.

Ponú­kate talian­sku kávu a vína. Skús nám pri­blí­žiť, čo špe­ci­fické u vás v menu náj­deme?

U nás okrem výbor­nej talian­skej kávy, podá­vame rýchle talian­ske jedlá, ako pia­diny, brus­kety, talian­ske olivy, syry a, samoz­rejme, nechýba výborné talian­ske víno či pro­secco.

Frida slúži ako obcho­dík sta­ro­žit­ného nábytku či kože­ného tovaru. Čo všetko pre­dá­vate? Pri­blíž nám, odkiaľ dová­žaš tovar, ako fun­guje pre­daj u vás?

Väč­šina vecí a nábytku, ktorý sa tu nachá­dza, sa dá aj kúpiť. Ja a môj muž sme veľkí veteš­níci. Radi cho­díme na talian­ske trhy a kupu­jeme. V Miláne som mala ate­liér, ktorý bol zaria­dený rôz­nymi kús­kami, ktoré som si potom doniesla sem. Pre­da­jom nábytku sa pries­tor neus­tále mení, a to práve ľudí baví. Samoz­rejme nie sú to dras­tické zmeny — sú to len malé zmeny a pri tom vidíte aj to, ako sú ľudia pozorní a aký majú vzťah k veciam. Poväč­šine sa tešia. “Aha! Máš tu nové kre­sielko.“ Dokonca si tu pri­vlast­ňujú veci, čo je skoro až vtipné a vzni­kajú milé situ­ácie ako naprí­klad: „Sedíš na mojom kre­sielku“, alebo: „To je moja sto­lička“.

Orga­ni­zu­jete rôzne podu­ja­tia. Vo Fride mávate výstavy, pre­mie­ta­nie čier­no­bie­lych fil­mov či večery pri živej muzike. Ako často sa u vás konajú tieto akcie a akú majú atmo­sféru?

Sna­žím sa každé dva mesiace meniť u nás výstavu obra­zov, ale nie je to ľahké. Hľa­dám umel­cov, ktorí sú mi blízky svo­jim kre­a­tív­nym pre­ja­vom, ktorí sem radi cho­dia a hlavne takí, čo radi komu­ni­kujú s ľuďmi. Ja som sa vždy sna­žila o inter­me­diá­ciu medzi umel­com a „nor­mál­nym člo­ve­kom“. Veľa ľudí je zve­da­vých, a hlavne ume­lec sám o sebe je poväč­šine osob­nosť, s kto­rou sa naozaj môžete baviť o vše­li­čom a ule­tieť na chvíľu z rea­lity, pofi­lo­zo­fo­vať. Zo začiatku sme každý druhý týž­deň orga­ni­zo­vali aj kon­cert, ale nakoľko je náš pries­tor malý a nad nami žijú ľudia, museli sme pre­stať. Stále sa tu hrá na kla­vír, ale je to viac — menej náhodné a dovo­ľu­jeme hrať len cez deň do urči­tej hodiny, aby sme neprišli do kon­fliktu s oby­va­teľmi domu. Prob­lém noč­ného života v Bra­ti­slave je nám známy a bohu­žiaľ ľudia sú tu aler­gickí na čokoľ­vek, čo sa vymyká rutine. Vedľa nás je východ z mest­ského divadla pre zamest­nan­cov. Často k nám cho­dia hlavne herci na kávičku a na vínko po pred­sta­vení. Osla­vo­vali sa tu tri pre­mi­éry pred­sta­vení. Pri takýchto prí­le­ži­tos­tiach sa hrá na kla­vír a je tu veselo.

Má v Bra­ti­slave Frida väčší poten­ciál ako kavia­reň alebo obcho­dík?

To či má väčší poten­ciál kavia­reň, alebo obcho­dík sa nedá úplne zade­fi­no­vať, lebo jedno pomáha dru­hému. Ľudia sem prídu na kávu, alebo na vínko a zapo­ze­rajú sa do nie­čoho. Potom sem cho­dia oku­ko­vať „ich“ vec a nako­niec si ju kúpia, alebo prídu kvôli tomu, že hľa­dajú niečo kon­krétne a zaroz­prá­vame sa o tom, prečo milujú starší náby­tok a ako si zaria­ďujú ich býva­nie — čo mala doma ich babka a čo videli vo Viedni, či v Mad­ride a už sedia a popí­jajú kávu, na ktorú ich, samoz­rejme, pozvem. Začnú sa tu cítiť ako doma a prídu znova…možno už len na to vínko alebo kávu.

Danica, žila si v Miláne, kde si štu­do­vala aj na Acca­de­mii di Belle Arti di Brera. Prečo si sa roz­hodla otvo­riť si pod­nik na Slo­ven­sku a vrá­tiť sa domov? Ces­tu­ješ často do Talian­ska?

Ja som odišla, ako veľa ľudí z mojej gene­rá­cie, na skusy do sveta. Mala som šťas­tie na ľudí a aj na prácu. Samoz­rejme, že to bolo často ťažké, čo si budeme hovo­riť. V tom čase sme neboli ešte súčas­ťou EÚ. Do školy som sa dostala, až keď som si to mohla dovo­liť. Miláno je veľmi drahé mesto a je v ňom veľká kon­ku­ren­cia. Veľa ma naučil život v inej kul­túre. V prvom rade to naučí člo­veka pokore. To je to, čo mi tu u nie­kto­rých jedin­cov veľmi chýba. Ľudia, ktorí nikde neboli a nevys­kú­šali si život von, v inej kul­túre, bez rodi­čov­ského doto­va­nia, majú asi naj­viac pred­sud­kov.

Po vyštu­do­vaní Acca­de­mie di Belle Arti odbor pit­tura (maľba) som si našla ate­liér a popri mojej ume­lec­kej práci som pra­co­vala ako PR pre Caval­liho a pre Old Fas­hion. Cez leto som pra­co­vala na Sar­dí­nii pre ľudí ako Bria­tore a podobne… Tieto práce, ktoré ma aj bavili mi dovo­ľo­vali byť voľ­nou v rámci mojej kre­a­tív­nej tvorby. Neskôr prišli výstavy a ja som začala štu­do­vať aj dvoj­ročnú špe­cia­li­zá­ciu ako kurá­tor a kri­tik. Bavilo ma písať o tom, čo ume­nie robí s ľuďmi a ako ľudia dnes poní­majú ume­nie. Mojim život­ným kré­dom je pomá­hať ľuďom chá­pať to, čo vidia, pomá­hať im odtr­hnúť sa od rea­lity a od nauče­ných vecí, vní­mať ume­nie vlast­nou dušou, pomá­hať im lie­tať. Ume­nie ľudí posúva ďalej.

Vrá­tila som sa domov po sedem­nás­tich rokoch a neviem koľko zotr­vám. Asi sa pre­su­niem ešte na nejaký čas k moru, ktoré mi tu veľmi chýba, ale zatiaľ mi je tu dobre. Našla som si všetky moje stra­tené spriaz­nené duše. Kama­rát­stva z det­stva zotrvali, ako keby ani čas nepre­šiel. Vrá­tila som sa, lebo už dlho mi chý­bal môj domov a tým je Bra­ti­slava.

foto: archív Danice Ondre­jo­vič
zdroj: startitup.sk