Fetiš módneho priemyslu
Móda
Len pred nedávnom som si zapla televíziu, konkrétne kanál o móde. Túžila som načerpať inšpiráciu, zamyslieť sa nad módnym svetom a nad všetkým, čo ho obklopuje. Moje oči vnímali všetky tie krásne farby, materiály, rafinované strihy, no nepostrehli radosť, pokoru, ba dokonca ani schopnosť predať daný model. Kam sa vytratila podstata módy? Chceme povrchnosť a nemé tváre, alebo chceme cítiť prepojenie modelu s modelkou?
Módni dizajnéri, či už ide o zahraničných, alebo samozrejme aj tých slovenských sa snažia vniesť do módy štipku originality. Do každého kúsku látky vkladajú svoju osobnosť v nádeji, že daný model bude pochopený a patrične ocenený. Často však vnímame pravý opak. Na pódium vstúpi modelka, ktorá nijakým gestom či mimikou nedá vedieť, či sa stotožňuje s daným modelom, ba dokonca či sa jej páči. Jednoducho si ho oblečie, nechá stylistov, aby pracovali a svoju osobnosť potláča do úzadia. Mólo je tak plné nemých tvári, ktoré si len robia svoju prácu. Ich osobnosť tak dokonale oddelia od modelu, až mám často pocit, že nie sú ani duchom prítomní. Len si tam tak chodia, párkrát hodia očkom do kamery, no z ich tvárí sa nedá vyčítať žiadna emócia.
Určite si nedovoľujem spochybňovať tvrdú prácu modeliek/modelov, ktorí musia obetovať hodiny času v posilňovni, nemôžu zjesť všetko na čo majú chuť, ba dokonca so svojim telom nemôžu nakladať tak, akoby chceli. Za takouto osobnosťou sa skrývajú roky driny a odriekania, no prečo im všetkým schádza úsmev z tváre? Robia predsa to, čo ich napĺňa, tak prečo tie nemé výrazy?













