Poznáš ten pocit, keď sa neustále usiluješ o to, aby si mu bola dobrou partnerkou, priateľkou či osobou, ktorá stojí pri ňom aj v tých najťažších chvíľach. Keď sa snažíš o to, aby mu vo vzťahu vás dvoch nič dôležité nechýbalo, odpúšťaš niekedy aj neodpustiteľné a hádky tiež smeruješ na vedľajšiu koľaj aj vtedy, ak je naň právom priestor. Predsa láska je aj o tom, povieš si.
O to zložitejšia situácia nastáva, ak časom zisťuješ, že on si však túto tvoju snahu absolútne neváži a berie ju ako samozrejmosť. Skús sa preto zamyslieť nad tým, či je tvoje presvedčenie o takejto láske správne. Áno, vzťah je aj o ústupkoch, aj o istom obetovaní sa pre toho druhého. Avšak je potrebné to rozoznávať, pretože pre šťastie toho druhého nemôžeš predsa obetovať to svoje.
Ak jeden dáva a druhý iba prijíma, nemôžeš očakávať, že si to všetko, čo preňho robíš, bude vážiť tak akoby si to chcela ty. Deje sa to, lebo dávaš až príliš veľa ako je nastavená hranica, tlačíš seba a svoje požiadavky do úzadia, robíš ústupky i vtedy, kedy na to niet najmenšieho dôvodu len preto, aby bol on šťastný. Skús popremýšľať nad tým, kde sa nachádzaš ty, tvoje sny, túžby a mnohé ďalšie. Ak ich nevidíš ani len v diaľke, si od cieľa byť váženou a rovnocennou vo vzťahu veľmi ďaleko.
Za to si však môžeš istým spôsobom sama, pretože si sa svojich potrieb vzdala dobrovoľne. Aj preto si v jeho živote akousi samozrejmosťou. Stratila si tak samu seba. Koho si to má potom vážiť a milovať? Keď sa pri pohľade do zrkadla (do duše) už ani ty nespoznávaš.
