Dievča na D…

Obyčajné dievča. Dievča na D. Býva na ulici, kdesi v štvrti preplnenej namyslenými bohatými dušami. Niekedy si ich predstavuje ako panáčikov zo šúpolia alebo máňušky z bábkového divadla, ktorými sa dá manipulovať pomocou obyčajných papierikov s číslami. Majú síce hodnotu. To áno. No nemožno si hodnotu materiálnu mýliť s morálnymi zásadami či rovnovážnym psychickým rozpoložením.

Často sedáva pri okne a díva sa na frekventovanú premávku vôkol domu. Premávajú sa tadiaľ ľudia na najnovších modeloch áut, predbiehajú sa v hlasitosti motora, v sume vyhodenú za vec, ktorú možno označovať len v superlatívoch. Niekomu by mohla pripomínať vyšinutého blázna so závisťou v srdci. Vhodného adepta na psychiatrické vyšetrenie. Ona sa však len smeje pri obloku na bábkach zo šúpolia.

Občas prídu z ničoho nič dni, kedy nemôže dýchať. Dusí ju vlastné svedomie. Výčitky. Hlas kdesi v jej podvedomí, ktorý tíško nenápadne ako letný vánok šepká: „Za nič nestojíš. Nezaslúžiš si to, čo máš a už vôbec nie niečo lepšie. Čosi ako šťastie. Si neschopná. Nič si v živote nedokázala. Prečo by si ťa niekto mal pamätať? Prečo?“

Trápi sa. Plače. Chodí ulicami mesta s tvárou skrivenou nešťastím a bolesťou. Možno jej niekto ublížil. Veľmi. No ona sama si svojimi vlastnými otrávenými myšlienkami ubližuje omnoho viac. Nevie žiť vo svojej koži. Nechce žiť vo svojej koži. Nechce. Bojí sa. Ani nevie prečo. Strach určuje hranice jej osobnosti. Jej citom. Šťastiu. Nezvláda realitu. Pozoruje ľudí.

Otvára knihu. Prechádza očami po písmenkách, riadkoch, kapitolách. Po pár minútach si uvedomí, že jej hrozne hučí v hlave. Opäť. Nejde to zastaviť. Spúšťa jej obľúbené kapely cez notebook. Zisťuje, že už nie sú jej obľúbené. Nič nie je jej obľúbené. Všetko jej lezie na nervy. Chytá ju panika. Záchvat úzkosti. Objíma si kolená a slzy veľké ako hrachy jej stekajú po tvári. Chce to zastaviť. Zhlboka sa nadychuje v pravidelných intervaloch, tak ako sa dočítala kdesi na webe v sekcii venovanej  psychickým problémom. Hrdlo jej zviera neviditeľná sila. Nemôže dýchať. Dusí sa. Stále.

Dostihol ju pocit bezvýznamnosti. Je hlúpa a naivná. Mala by sa pozbierať a správať ako dospelá. Naučiť sa zodpovednosti. Poslúchať svoju matku. Mala by sa začať poriadne učiť a pripravovať na pohovory na vysokej škole. Očakáva sa to od nej. Nesmie skončiť ako maturant gymnazista bez vyššieho vzdelania. Nemala by pre spoločnosť žiadnu výživnú hodnotu. Neuplatnila by sa v živote ani v žiadnom zamestnaní. Hovorí o tom všade. V rádiu. V televízii. V škole. Doma pri raňajkách. U rodiny na návšteve. Mala by… Ona však nerobí. Plače a trasie sa. Nevníma čas.

Chodí  do práce. Je čašníčkou v reštaurácii. Práca s ľuďmi ju naozaj napĺňa. Mnohokrát šla pracovať s odporom, no odchádzala spokojná. Nemá čas premýšľať nad sebou. Treba pracovať. Aspoň tam sa cíti byť potrebnou. Niekedy dokonca nevyhnutnou. Tento pocit je síce ilúziou, pretože za prácu je platená a tým, že pracuje nikomu nepomáha, avšak na pokoji jej to neuberá.

Kolektívom nikdy nebola obľúbená. Jej povaha také čosi nedovoľuje. Drzosť, prchkosť a priamočiarosť sú jej prekážkou. Nenechá si skákať po hlave, i keby ju mali preto vyhodiť. Už už chcela dať výpoveď kvôli nekorektným vzťahom zamestnancov na pracovisku, keď prišla ona.
foto: pictaram.com

Dievčina neveľká vzrastom, čo má ale vykompenzované inak. Usmievavé slniečko. Pozitívnou energiou priam srší. Bezprostredná červenovláska, ktorá mení svety svojich blízkych k lepšiemu. Privádza ich k chuti ochutnávať život veľkými šialenými dúškami.

Slečna na D netuší z akého dôvodu ju toto milé stvorenie oslovilo akoby sa poznali roky rokúce. Možno z ľútosti. Možno zo slušnosti. Možno z akejsi vidiny zadosťučinenia. Možno. Pravdepodobne to už nikdy nezistí. Nie je treba.

Odo dňa ich stretnutia uplynulo zopár týždňov, dievčina na D však vie, že je zachránená. Ktosi si ju vzal pod ochranné krídla. Vždy chcela mať sestru. Prišla až v období dospelosti, no o to viac si ju dnes váži. Každý deň ďakuje vesmíru, že sa stretli. Všetko zlé je nakoniec naozaj na niečo dobré. Niekedy sa len treba  zaprieť a vydržať. Chce pokračovať vo svojej ceste. Nielen to. Má v pláne bežať, milovať a smiať sa. Túži žiť.

Ďakujem strážnym anjelom. Za to, že sú. Že si nás berú pod svoje krídla. Že pomáhajú, smejú sa a plačú. Že sa starajú o nás hriešnikov bez výhľadu na lepšie zajtrajšky. Ukazujú nám svetlo na konci bludiska tunelov a sú s nami vždy keď sme stratení, bezbranní a krehkí ako deti.

foto: napoleonfour